Netflix našiel krajinu zázrakov

TV REFLEXE: Narcos (2015) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ –

„Je dôvod, prečo sa magický realizmus zrodil v Kolumbii.“, oznamuje motto na začiatku prvej série Narcos (vysielanej v celom rozsahu  28. augusta 2015 na Netflix),  ktorá cez príbeh vzostupu kokaínového magnáta Pabla Escobara dokumentuje jednu časť dejín drogových vojen.

Motto ustanovuje dve pravidlá, ktoré budú dohliadať na rozprávanie. Za prvé, niektoré jeho časti sú motivované transtextuálne, t.j. odkazujú k magicko-realistickej tradícii chápania sociálneho a kultúrneho éteru Kolumbie, kontrastne k docu-drama ladeniu, ktorý seriálu inak dominuje. Za druhé, „malé“ dejiny sú podriadené „veľkým“ dejinám – individuálne osudy predstavujú spúšťače veľkých dejinných udalostí a nie naopak. Dramatickým ťažiskom nie je postava, ale národ, alebo presnejšie, kolumbijský „spirit“.

To podriaďuje široké spektrum formálnych rysov, od práce s osvetlením a farbou po konštrukciu ženskej postavy (v duchu prevládajúceho macho kultu).  Týmito vlastnosťami sa budem v článku zaoberať bližšie cez komentár konkrétnych scén, ktoré považujem za zaujímavé štýlom, magicko-realistickým ladením alebo spôsobom, akým zobrazujú ženy v mužmi definovanej spoločnosti.

Intro striktne odďeľuje feminínne obrázky v teplých farbách a maskulínne, studené a s násilím spojené výjavy.

Ako sa zbaviť otravného taxikára (Siedma epizóda)

Reťazec tragických udalostí Kolumbie osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia v Narcos plynie čiastočne v duchu ľudového mysticizmu, v ktorom sú životy obyčajných ľudí ovládané proti sebe bojujúcich nadľudí s extrémnou mocou – v tomto prípade je to oslavovaný „Robin Hood“ Pablo Escobar, jeho konkurenti v brandži, kolumbijská polícia a americká DEA. Neuveriteľný príbeh absurdného štátu sa podujal rozprávať práve DEA agent Murphy, ktorý v osemdesiatych rokoch prišiel do Kolumbie kvôli boju s  Eskobarovým impériom. Jeho voice-over komentár približne zo súčasnosti,  nostalgický a sarkastický, účinkuje znecitlivujúco, podčiarkuje absurdnosť a tragédiu presúva od jedinca k pocitu všeobecnej nespravodlivosti.

Samotný agent Murphy sa veľmi nenápadne mení v pozadí naháňačiek, bombových útokov a vyšetrovaní. Vo voice-overi oznamuje, že k snahe zabiť Pabla Escobara ho po čase strávenom v Kolumbii už nemotivuje americký patriotizmus, a že dobro a zlo sú abstraktné koncepty, od ktorých sa rozhodol odpútať. Inými slovami, stal sa Kolumbijčanom.

Najbližšie sa rozprávanie dostane k subjektivizácii jeho vnútorného tlaku pri náhodnom dopravnom incidente s temperamentným taxikárom (viď obrázok nižšie). Jeden extrémny podhľad kamery na Murphyho okamih pred jeho neprimeranou reakciou, kedy vytiahne zbraň a prestrelí taxikárovi pneumatiku, umožňuje prístup k napätiu, ktoré v ňom ostalo po cykle nepodarených pokusov o dolapenie Escobara. Zároveň, ak sa dá na Narcos pozerať ako na esejistický prieskum extrémnych typov maskulinít, táto scéna poskytuje obraz toho, ako sa kvantové znásobenie mužských čŕt chovania stane tak silnou časťou identity jednotlivca i skupiny (polície a gangu), že má prednosť pred empatiou.

Asimilovaný Murphy konflikt rieši „po kolumbijsky“.

Bezvýznamný dopravný konflikt ukazuje ešte jednu vec – Murphy sa nestal z čista jasna horším človekom, ale prispôsobil sa prostrediu. Odkaz tohto faktu je taký, že nie Pablo Escobar robí svet horším, ale naopak, macho kultúra vytvára figúry ako Pablo Escobar. Agent Murphy je ďalším rodiacim sa produktom nevyspelej spoločnosti bez demokratického poriadku a rodovej rovnosti.

Mimo výnimky podobného typu (rozprávanie ladiace s vnútorným naladením protagonistu) pre Narcos platí, že akcia je nadriadená psychológii. Potlačenie väzby filmového štýlu na subjekt možno interpretovať ako prejav súladu s kolumbijskym sociálnym zázemím, v ktorom kombinácia národnej a maskulínnej identity deformuje obecné ľudské rysy. Jednotlivec nie je podstatný nielen preto, že jeho život nemá cenu, ale i preto, že sám nič necíti.

Magický realizmus v praxi (Druhá epizóda)

Vizuál Narcos poväčšine zvažuje medzi dokumentárne-realistickým a pestrofarebným tónorodom, soundtrack sa paralelne pohybuje na škále medzi malebnou miestnou hudbou a suchým bubnovaním automatických zbraní.

Jedna zo štýlovo najoriginálnejších scén série je predanie mýtmi opradeného meča generála Simóna Bolívara (legendárneho osloboditeľa Kolumbie) vodcom komunistickej skupiny do rúk Pabla Escobara.  Jemné disco osvetlenie, pomaly sa pohybujúce po stenách, vnáša rituálnu náladu  (viď obrázok nižšie).

Pablo Escobar po storočiach opäť „oslobodí“ Kolumbiu.

Akonáhle je magický efekt odôvodnený realisticky, môže divák prestúpiť k správnemu čítaniu zľahka ironicky ladenej scény, v ktorej je abstrakcia osvetlenia motivovaná zásadne esteticky a transtextuálne. Predanie meča sa stáva dejinným, až mytologickým aktom.

„Viva Colombia!“ (Ôsma epizóda)

Opísaná scéna s mečom Simóna Bolívara je ukážkou toho, ako Narcos obecne pracuje s realizmom, ktorý stojí oproti exkluzívne estetickým voľbám. Okázalá farebnosť, pre atmosféru žiadaná v prostredí gangsterských a ľudových interiérov, je zjemnená tak, aby mizanscéna obsahovala iba menšie výrazne kontrastné farebné plochy. Ženské outfity, vlajky alebo kvetiny v pozadí často plnia úlohu dominujúcej spestrujúcej zložky inak skôr civilne farebného prostredia. Kolumbijský kolorit je tak zachovaný bez prenosu pozornosti z akčného deja na štýl.  V interiéroch americkej polície okázalé pestré plochy príznačne absentujú.

V jednozáberovej scéne nasledujúceho obrázku Gustavo (brat Pabla), Valeria (reportérka) , Fernando (vyjednávač) a Pablo oslavujú schválenie podmienok, ktoré boli predmetom vyjednávania s vládou. Skupina sa po prípitku rozíde, Fernando a Pablo ďalej diskutujú so rozostrenou siluetou Valerie v pozadí medzi nimi. Pablo prejde k Valerii, vyjde s ňou k poľu, počas rozhovoru ich kamera obíde a zanechá v pozadí Gustava, opäť medzi tvárami dvoch protagonistov v popredí. V jedinom zábere  je tak zopakovaný vzorec dvoch postáv s treťou postavou v pozadí, raz v pozícii narušiteľa pracovného rozhovoru intímnym elementom, raz narušiteľa intímneho rozhovoru pracovným elementom. Postup bude v skrátenej verzii v tej istej epizóde zopakovaný v scéne dolapenia Gustava políciou, s inou ženou v pestrých šatách.

Vo všeobecnosti sa podobne extravagantné štýlové riešenia viažu na pokojnejšie, menej dramatické (rozumej krvavé) časti deja.

Jeden z najdlhších záberov série prestupuje z interiéru do exteriéru a zachováva modro- žltú paletu.

Gangsterský ženský pluk (Deviata epizóda)

Narcos ukazuje kolumbijskú spoločnosť ako prísny patriarchát, možno s jedinou výnimkou – odvážnou reportérkou, ktorá sa stane Escobarovou rukojemníčkou a skončí ako obeť prestrelky. Ostatné ženské postavy sú zásadne prostitútky alebo manželky magnátov, policajtov a štátnikov. Variant predstavuje skorumpovaná reportérka Valeria, milenka Pabla Escobara, čiastočne individualistka hrajúca vlastnú hru, čiastočne oddaný pešiak.

Manželky a milenky sú síce oficiálne na druhej koľaji, ale predstavujú vplyvné radkyne v drogovej vojne zapletených mužov. Pablo Escobar urobí zásadné rozhodnutie vrátiť sa z úteku do Kolumbie kvôli naliehaniu manželky, Valeria mu zase vnukne nápad, aby uniesol jej rivalku v brandži (spomínanú reportérku). Táto pompadourská pozícia navracia moc do rúk inak degradovaných žien, ktorých nástrojom nie je priama aktivita, ale silný vplyv svojho macha. To málo platí pre manželku agenta Murphyho, ktorej sa manžel celkom vymkol z rúk v honbe za dolapením Escobara, počas ktorého narastá jeho agresivita i mimo práce.

Je príznačné, že Murphy vo svojom voice-over komentári netají nielen nostalgiu, ale i fascináciu nepredvídateľným a animálnym životom v Kolumbii. Funguje pre neho ako ideálne podhubie pre pestovanie hypermaskulínnej identity, ktorá sa od drogových gangstrov líši iba stranou zákona.

Napriek všeobecne domestikovanej povahe ženských postáv v Narcos najvyššiu autoritu v americkej skupine predstavuje veľvyslankyňa. To zrkadlí hodnotové nastavenie (relatívne) vyspelej a demokratickej zeme v kontraste s nekultivovanou, zločineckou Kolumbiou.

K zvláštnej situácii v gangsterskej komunite dôjde po Escobarovom vraždení vo vlastnom väzení. Judy, manželka jedného z Escobarových pobočníkov, má tušenie, že Escobar zabil jej manžela. Pre podozrenie navštívi jeho manželku a matku. Tie zaryte tvrdia, že Pablo by jej manžela Kika nikdy nezabil. Judy urazene odchádza. Táto scéna, potopená v totalite teplých farieb a evokujúca intímne, materské prostredie domova, viac ako ktorákoľvek iná odkrýva povahu ženských vzťahov vnútri gangsterskej komunity. Ich hlavným príznakom je bezmocnosť manželky a matky môžu jedine teoretizovať o tom, čo vonku robia ich nepredvídateľní muži. Jemne konfliktné vyústenie rozhovoru vytvára slabý ženský paralelizmus mužského konfliktu, ktorý predtým prebehol vo väzení. Rozdiel je v tom, že ženský konflikt nemá žiadne dôsledky  a  význam pre budúce udalosti. To je silný kontrast oproti stretnutiam mužov, počas ktorých každé slovo môže znamenať počiatok klanovej vojny.

Manželka Pabla Escobara (vpravo) reaguje na podozrenia fyzickým gestom- odloží pohár a nahnevane sa postaví. Táto „mužská“ sila však ostáva limitovaná hranicami domácnosti.

Záver

Predchádzajúce poznámky, v ktorých som sa cez synekdochický princíp snažila postihnúť základné tematické, gendrové a štýlové rysy Narcos, nemohli vyčerpať všetky jeho analytické možnosti. Všeobecne však možno povedať, že zaujímavosť tohto seriálu spočíva v zmiešaní relatívne opozičných rozprávačských pravidiel doku-drámy a rozprávky o zakliatej zemi a trpiacom národe (podobnosť s fínskou Kalevalou, ako i s magicko-realistickým románom G.G. Marquéza Sto rokov samoty).

Tematická väzba na magický realizmus predstavuje rozprávačský trik, ktorý postavu Pabla Escobara povyšuje na priam mýtickú figúru. Tak ako amnézny plukovník Aureliano Buendía zo Sto rokov samoty, ktorý dookola taví a obnovuje kolekciu zlatých rybiek v cykle nezmyselne opakovanej prítomnosti, ani Pablo Escobar nedokáže vystúpiť z permanentného teroru a vojny so štátom i blízkymi osobami do pokojnejšej budúcnosti. Nielen samotné dejisko národnej tragédie, ale i mentálny chaos a odlúčenie Pabla Escobara tak odkazuje na magicko-realistický svet, v ktorom sú zlovoľní patriarchovia potrestaní vlastným vnútorným prekliatím.

Narcos

Režie: José Padilha, Guillermo Navarro, …
Scénář: Chris Brancato, Carlo Bernard, Doug Miro, Annab Khan
Kamera: Juan Manuel Barreto, Gabriel Gaviria
Hudba: Rodrigo Amarante, Juan Carlos Enriquez
Hrají:  Wagner Moura, Boyd Holbrook, Pedro Pascal

USA, 2015, 10×50 min