Štúdia Roberta Kirchhoffa o pamäti

Dokumentárna esej slovenského režiséra Roberta Kirchhoffa Diera v hlave (2017), autora dokumentov Kauza Cervanová (2013) či Para nad riekou (2015), skúma ľudskú pamäť a tematizuje zverstvá napáchané nemeckými nacistami a krajinami kolaborujúcimi s Treťou ríšou počas 2. svetovej vojny na rómskom etniku v podobe najmasovejšej a najsofistikovanejšej zo známych genocíd, v holokauste.

Edukačný proces zabúda na interpretáciu dejín, o slovenskej histórii hovorí často pateticky. Sme tak citliví na Tisa či Hlinku, o klérofašizme hovoríme predpojato. Také je skresľovanie historického naratívu. V Ústave pamäti národa len donedávna pôsobil kontroverzný nacionalista, prívrženec Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko, Martin Lacko, v Národnej rade Slovenskej republiky sedia na poslaneckých stoličkách vyznávači vojnového slovenského štátu zo spomenutej strany. Ako odznie aj v Diere, komunisti zahatali debatu o vojnovom slovenskom štáte, po páde režimu preto začali na povrch vyrážať fašistické pudy. Výsledok je dnes flagrantnejší, než kedykoľvek predtým.

Názov Diera v hlave ma dvojaký význam. Primárny je vecný (doslovný), nacisti skutočne vyrážali protagonistom Kirchhoffovho filmu diery do hláv. Druhotný význam sa viaže k pamäti človeka. Jej nerestnou schopnosťou či možno skôr defektom je zabúdanie. Pamäť človeka zhromažďujúca spomienky, je selektívna a nebráni sa fabulácii. V našej pamäti (privátnej aj kolektívnej) máme diery. Diera v hlave je úvahou o vplyve času na naše spomienky. Kirchoff tieto diery nevypĺňa, nechce ich sceľovať, sleduje ich a svedectvo o nich zoraďuje do pôsobivých variácií, zvláštnej juxtapozičnej mapy obrazov.

Štruktúra Kirchhoffovho filmu rezultuje do iracionálna podmieneného autorským zámerom, fragmentárne radenie nakrúteného materiálu je čiastočne analogické historicky danému charakteru rómskeho zakorenenia sa na území Európy, určitej nekonzistentnosti cirkulácie rómskeho obyvateľstva v Európe, nie je však roztrieštené, nie je to koláž. Štruktúra Diery v hlave je symbolickým systémom, je to mozaika jednotlivostí. Jedny vychádzajú z konkrétnych výpovedí príslušníkov rómskeho etnika a Sinti, ktorí holokaust prežili, iniciovaných situácií či ilustrácií, iné z absurdných situácií, nuáns, ktorých základom je nonsens odrážajúci sa z neuchopiteľného iracionálneho gruntu. V tých predovšetkým sa zračí Kirchhoffova autorská licencia na zobrazenie určitého absurdna.

Znepokojujúce kvapkanie, ktoré nás sprevádza od počiatku filmu, opakujúce sa v akustickej zložke (jeho signifikát sa celkom odkryje až na záver) nereprezentuje nijaké iné kvapky, než tie stekajúce z pomníka holokaustu na mieste niekdajšieho srbského tábora smrti Jasenovac. Tento repetitívny zvukový motív zjednocuje dej Kirchhoffovho filmu a vytvára to, čomu hovoríme estetická harmónia. Kontemplatívny temporytmus, veľké množstvo statických celkov a polocelkov a celková formálna dramaturgia pôsobia rozjímajúco. Z kvapkania a tečenia vyvstáva otáznik nad tekavosťou našich spomienok. Na rómsky holokaust sme zabudli. Kirchhoff sa pomyseľne pýta, do akej miery sa nás týka(l)?

Dokumentárny film nemôže byť objektívny. Vyplýva to z jeho komplikovanej väzby na faktickú skutočnosť, dokumentarista sa však môže viac či menej snažiť o objektivizáciu. Kirchoff sa o ňu snažil napríklad tak, že tému holokaustu nestvárnil pateticky, preživších rómov neglorifikoval, ukázal ich aj v trápnych momentoch, kedy si evidentne vymýšľajú, keď zabudnú spievať pesničku o národnostej krivde a podobne. Protirečivé výpovede pamätníkov holokaustu, ktoré sa Kirchhoff v zmysle odpatetizovania rozhodol zaradiť do štruktúry Diery v hlave, vedomé či nevedomé mystifikácie, sú v konečnom dôsledku intersubjektívne: všetky sa zhodujú vo svojej nezhodnosti, pričom referujú k „zážitku”, ktorý má kolektívnu povahu. Opäť sme pri všadeprítomnej pamäti bez toho, aby sme ju boli schopní zachytiť, hoci vieme, že sa v Kirchhoffom filme pohybuje na vlastnej obežnej dráhe.

Kritika nárokujúca si opomínať autorský zámer môže veľmi ľahko tvrdiť, že Diera v hlave mala byť výkladovejšia, podľa vzoru historických dokumentov využívajúcich výkladový mód, mala nás viac upozorňovať, v akej krajine sa práve nachádzame, koho práve sledujeme, počúvame. Odporúčať to autorskému tvorcovi s osobitým štýlom, akým Robert Kirchhoff je, pôsobí neadekvátne. Nemal vzniknúť poučujúci, edukatívny či investigatívny film, ale slobodné kino – esej. Pozitívne je, že skúmanie pamäte sa deje v medzinárodnom kontexte, neposluhuje konvenčným schémam, nejde o publicistiku, ale o autorskú výpoveď. Keďže rómsky holokaust je stále tabuizovanou témou našich dejín absentujúcou v učebniciach dejepisu, subjektívne vypovedajúci Kirchhoffov film voľky-nevoľky vstupuje do historiografického diskurzu.

Diera v hlave

Scénář a režie: Robert Kirchhoff
Kamera: Juraj Chlpík
Hudba: Miroslav Tóth
Střih: Jan Daňhel
Zvuk: Václav Flegl
Slovensko / Česko, 2016, 90 min
Premiéra: 16.3.2017 (Artcam)