Zde se nacházíte: 25fps » Festivaly a přehlídky » Fest Anča 2017: Podvedomie, divočina a nekonečne boľavé oči

Fest Anča 2017: Podvedomie, divočina a nekonečne boľavé oči

Fest Anča 2017: Podvedomie, divočina a nekonečne boľavé oči
REPORT: Fest Anča 2017 – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ –

Prsia ako granátové jablká, hmyz vo vesmíre a ľudské túžby v optike. Ako je na Fest Anča už štandardom, aj jej desiaty ročník priniesol v súťaži krátkych filmov malé zázraky. Nasledujúci prehľad súťaže sa bude sústrediť na filmy, u ktorých sa dajú sledovať opakovane akcentované témy – hrôzy sexuálnych frustrácií spojené s prírodnou alebo civilizačnou katastrofou, súboj s divočinou v množine významov a rozličné formy videnia sveta. Porovnanie týchto filmov poukáže na jemné aj rebelské odklony od klasických rozprávačstiev a kultúrnych klišé k osobitým metódam, ktoré v spolupráci so zvoleným typom animácie posúvajú svoje témy na formálny základ filmového tvaru.

Chilli (Martina Mikušová, Slovensko, 2016)

Film Chilli rezonoval hneď v niekoľkých sekciách festivalu. Bol však zapamätateľný hlavne pre výrazné výtvarné prvky, rámovanie príbehu do časovej slučky a prácu s asociáciami. Ženské prsia tu sú granátové jablká ponúknuté mužovi a obývaný priestor je ohraničený klietkou, z ktorej vedie cesta do divokej krajiny s tvrdými pravidlami. Zjavenie chilli papričky v dlani muža sprevádzané hrou na didžeridu je spúšťačom premeny muža na zviera. Počas magického lovu muž-šelma lapí ženu a zožerie ju. Zľahka neo-freudovský film tak vyznieva ako úderné pojednanie o ničivej maskulinite, ktoré dostojí svojho umeleckého predsavzatia vďaka podmanivému soundtracku a poučenému uchopeniu zvoleného výtvarného štýlu. Vo svete Chilli neexistujú tiene, iba náznaky štruktúry na predmetoch realizované ostrými čiarami a bez snahy o náznak priestorovosti. Paralelne neexistujú ani postavy – Chilli je lekcia o „holých“ princípoch.

 

Bábiky neplačú (Frédérick Tremblay, Kanada, 2017)

Jeden z najdlhších filmov súťaže používa stop motion animáciu, a v jednom úseku tiež live action, keď do syžetu vstupuje autor filmu. Napriek konzervatívnej metóde animácie, ktorá je spätá s charakteristickou atmosférou a špecifickými námetmi, film Bábiky neplačú je prekvapivo posadený do meta reťazca fikcie, konštrukcie fikcie, a ďalšej konštrukcie predchádzajúcich dvoch rovín. Bábiky žijú v vkusne zariadenom, ale trochu neprívetivombyte a pracujú na animovanom filme s bábikami menšej veľkosti. Tak ako v Chilli, príbeh je vytvorený okolo zacyklenia žensko – mužského vzťahu spojeného so znovuzrodením ženy. Medzitým, ako žena pozoruje rozpadanie sa svojho tela, poznáva inú ženu, ktorá čaká v „zákulisí“. Postava ženy pritom sama pomáha korpus novej bábiky pripraviť na „používanie“. Dočasnosť života ženy (v porovnaní s mužom) je vo filme vyvážená pripravenosťou identickej náhrady. Výmena vďaka zásahu filmára a jeho zastaveniu času deja prebehne s perfektnou hladkosťou. Pôvodná žena je zahodená na skládku bezpočtu rovnakých tiel, a všetko je v poriadku.

Napriek predloženej predurčenosti ženy k tragickému opotrebovaniu sa film Bábiky neplačú namiesto témy objektivizovania ženy a akcentu na sociálnu metaforu sústredí na krehkosť života jedinca a hraničný stav medzi telesným korpusom a „používaným“ živým telom. Utilitárnosť konkrétneho života je pritom základným predpokladom k jeho prítomnosti. A hoci je žena pre muža potrebná ako objekt (muž totiž nerozoznáva výmenu žien), rozprávanie vychádza z jej perspektívy. Sila filmu Bábiky neplačú tak spočíva v tom, že individualita postavy ženy vyniká v kontraste s jej nahraditeľnosťou v úžitkovom zacyklení. Zvolený typ animácie – azda ten najviac „fyzický“ zo všetkých – umocňuje tento efekt.

 

Čierna (Tomasz Popakul, Poľsko, 2016)

Ďalší film, ktorý sleduje vzťah dvoch jednotlivcov v uzavretom prostredí. Oddelenie psychologického ako aj fyzického „vnútra“ a „vonkajška“, ktorým je divočina v Chilli, a aj zákulisie v Bábiky neplačú, je vo filme Čierna dôležitým štrukturálnym prvkom, pretože definuje priestor v striktne čiernobielej animácii bez odtieňov sivej (biely interiér, čierny vesmír). Nepríjemná situácia jedincov je tu doslovná – kozmonauti uviazli na orbitnej stanici v čase nukleárnej vojny. Žena a muž si nerozumejú, kým „divočina“ nepohltí priestor stanice inváziou hmyzu. Divočina je definovaná ako stav, ktorý ruší komunikačnú bariéru, ale súčasne likviduje ľudský svet. Film končí objatím, ale nie víťazstvom.

 

Nemožné objekty a iné príbehy II (Marta Pajek, Poľsko, 2016)

Divočina náhle prenikne do bytu hrdinky filmu Marty Pajek, v ktorom sa začnú diať veľmi divné veci. Ako v Čiernej, usporiadaný a stály príbytok je divočinou „zožraný“ zvnútra počas toho, ako hrdinka objavuje jeho tajomné zákutia. Jej dobrodružstvo necháva zaskvieť technicky náročnú kadenciu animácie chodieb so vzorovanými tapetami. Animácia prekračuje medze správania priestorovej perspektívy a veľkostnej kapacity bytu, ktorý sa mení na mapu mysle. Aby toho nebolo málo, hrdinka sa snaží ochrániť slepačie vajíčko z kuchyne. Po tom, ako sa z neho vyliahne obrovská chlpatá bytosť, je už celkom jasné, že sa film vzoprel akejkoľvek rozprávačskej symetrii. Strata jasného alebo aspoň pocitového uzavretia filmu je formálne spätá s „nemožným“ štruktúrovaním zážitkov hrdinky. Skaza napriek tomu prebehla postupne, a nepomohol ani fakt, že tajomných mužov, ktorí vypadli zo skrine, zatlačila naspäť. Ukáznená dáma bola po exkurzii do podvedomia plného potláčaných obrazov lapená netvorom vlastnej divokosti.

 

Dva filmy o sebaláske

Ďalšie dva filmy od poľských autoriek rozprávajú o intímnych životoch osamelých žien. Obe autorky pritom využívajú podobné metaforické prostriedky. Žena v Cudzom telese (Marta Magnuska, Poľsko, 2016) sa pokúša oholiť esteticky závadnú nohu, ku ktorej prišla pri nehode s buldozérom. Poučením je skutočnosť, že úsilie zbavovať sa časti seba je zbytočné. Minimalistická animácia umožňuje stotožnenie srsti s prírodným prostredím a prirodzenosťou ako takou. Po uzavretí mieru s abnormálnou nohou sa srsť vlní vo vánku ako tráva.

Cudzie teleso (r. Marta Magnuska)

Lekcia o možnostiach tela vo filme Šuška (Renata Gasiorowska, Poľsko, 2016) je taktiež podaná nečakane nenúteným spôsobom. Rozprávanie je pritom naštartované celkom obyčajne – hrdinka sa pripravuje na kúpeľ a muž z okna oproti ju sleduje. Voyerizmus a toxický obdiv ženy ale vo filme Šuška nebude mať posledné slovo. Od hrdinky sa oddelí jej vagína a v monštruóznej podobe odstraší muža (referencia na vagina dentata), aby sa mohla nerušene preháňať po byte a objavovať zdroje potešenia.

Šuška (r. Renata Gasiorowska)

Aj keď sa nedá jasne ohraničiť, do akej miery je film Šuška založený na obracaní feministického teoretického konceptu o vizuálnej slasti, ide o zaujímavé vykĺbenie zo štandardných trajektórií príbehov, ktorých vyrušujúcim momentom zo status quo je ženské telo. Zvláštne vyradenie muža z dejiska rozkoše môže totiž byť motivované výhradne rozprávačsky, a teda vznikom priestoru pre zábavné experimenty pri hľadaní „anatomicky vhodných“ nástrojov pre dosiahnutie slasti.

 

Nekonečne boľavé oči (Elli Vuorinen, Fínsko, 2016)

Víťazný film 10. ročníka Fest Anča patril k najvýraznejším filmom súťaže z niekoľkých dôvodov. Ten najobjektívnejší je ten, že snímka o optičke a jej videní sveta skórovala v koncentrácii vtipných momentov. Nekonečne boľavé oči zároveň patrili k umelecky najdôkladnejšie premysleným dielam súťaže.

Zápletka filmu je prostá: optičku v jej predajni navštevujú najrôznejší zákazníci s potrebami úpravy zraku, ktoré odpovedajú ich povahe a túžbam. V predajni hľadajú šancu uvidieť svet tak, ako chcú. Napríklad záhadná opica je uchvátená farebnými 3D okuliarmi, kým iní zákazníci majú pragmatickejšie požiadavky. Obraz vo filme má rozmazané okraje – dielo je natoľko formálne sústredené, že vkladá tému vrstiev ostrosti videnia aj do tejto roviny. Vrstvy viditeľnosti tu predstavujú spektrum volieb vnímania skutočnosti. Optička nakoniec pri ceste z predajne zisťuje, že optické hračky slúžia nemilým účelom – chlapec lupou vypaľuje mravce na betóne, opica v 3D kine premieta optické ilúzie a využíva nedávno zakúpené pomôcky na posúvanie reality pre kapitalistický podnik. Zhrozená optička nakoniec nachádza úľavu v náručí slepého muža, ktorého vnímanie reality je odmerané dotykom. Film Nekonečne boľavé oči brilantne pracuje s metaforou zraku, jeho relativity i zraňujúcej perfektnosti. Vzniknutý tvar na pomedzí mozaiky šialených skečov a drsne poetického rozprávania o človeku s pochybnosťami koncentruje to, čo umelecký animovaný film dokáže tak skvele – vyostrenie podprahového napätia medzi abstrahovanými kultúrnymi trópmi a sociálnymi dilemami.

Desiaty ročník Fest Anča bol bohatý na podobné zážitky, ktoré vďaka intenzite programu divákovi podávali nečakané estetické skúsenosti v obrovskej koncentrácii. A preto tak ako vždy, aj tento rok platilo, že po návšteve Fest Anča už nič nie je ako predtým. Ostáva sa len tešiť sa na ďalší ročník a dúfať, že dramaturgovia pri výbere filmov do súťaže aj ostatných festivalových sekcií nadviažu na tohtoročný výkon.

 

Zoznam víťazov Fest Anča 2017

Anča Award
Nekonečne boľavé oči / Sore Eyes for Infinity
réžia: Elli Vuorinen
Fínsko, 2016

Anča Award – special mention
Bábiky neplačú / Toutes les poupées ne pleurent / Dolls don’t cry
réžia: Fréderick Tremblay
Kanada, 2017

Anča Student Award
Penelope
réžia: Heta Jäälinoja
Estónsko, 2016

Anča Student Award Special Mention
Spolubývajúci / Roomates
réžia: Jamie Wolfe
USA, 2016

Anča Music Video Award
The Unnatural
réžia: Marcos Sánchez
Čile, 2016

Anča Music Video Special Mention
Sex Bruise
réžia: Conor Grebel
USA, 2016

Anča Kids´ Award
Vtáčik a húsenica / The Little Bird and the Catterpillar
réžia: Lena Von Dohren
Švajčiarsko, 2017

Game Days Pitching Session
Zoja
autori: Ivan and Peťo Galdíkovci

Game Days Pitching Session Special Mention
Duschans Schulweg
autor: Peter Račko

 

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Počet článků : 29

Zanechte komentář

© 2012 25 fps, z.s.

Zpět nahoru