Hranice práce: Problém filmovej suroviny

Je možné natočiť výrazný dokumentárny film skrytou kamerou umiestnenou v okuliaroch? A to aj v prípade, že film mapuje pracovné a spoločenské prostredie tzv. pracujúcej chudoby – inými slovami, aj keď jeho téma nie je (alebo aspoň donedávna nebola) veľmi divácky atraktívna?

Film Apoleny Rychlíkovej Hranice práce (2017), ktorý vznikol v rámci cyklu Český žurnál, naväzuje na sériu reportáži Hrdinové kapitalistické práce publicistky Saši Uhlovej na portáli A2larm. Uhlová v prestrojení vystriedala päť rôznych zamestnaní, pričom v každom z nich počas niekoľkých týždňov mapovala pracovné podmienky, vplyv práce na zdravie, ako aj sociálne procesy, ktoré prácu obkolesujú.

Sedemdesiat minútový dokument má vďaka svojej téme a súvislostiam vzniku dva východiskové hendikepy. Limitovaná kvalita obrazu, ktorá je daná nutnosťou použitia skrytej kamery pri natáčaní na pracovisku, vyžaduje riešenie spojenia tohto materiálu so zábermi mimo pracovísk do konzistentnej štýlovej podoby. Druhým problémom je to, že informačný aj umelecký kapitál filmu by mohol pôsobiť nadbytočne vzhľadom na rekordnú čítanosť reportáží Saši Uhlovej a ich vynikajúce rozprávanie.

Film Apoleny Rychlíkovej prekonal oba nedostatky v rámci možností filmového dokumentu a natáčacích obmedzení vyplývajúcich z podstaty témy snímky. Možno by sa dokonca dalo povedať, že využil technické nedostatky vo svoj prospech. Rychlíková s filmovým materiálom z pracovísk pracuje tak, že jeho zapojenie vyznieva skôr ako ozvláštňujúci prostriedok filmu než chyba na kráse. Obraz plný zrnenia a nekultivovaných švenkov zvýrazňuje tiaživú atmosféru prostredia a označuje inakosť skúsenosti nekvalifikovanej práce oproti životu Uhlovej mimo pracoviska. Nemožnosť kamery zamerať sa na detail alebo dôsledne rámovať veľký celok záberu podčiarkuje emočné situovanie sa Uhlovej voči nemu.

Zábery skrytej kamery zdanlivo vynechávajú veľká časť filmovej gramatiky. Výnimkou sú zábery, v ktorých si Uhlová vyberá činnosť, ktorú dokáže sústredene natočiť (najviac zapamätateľné sú výjavy zametania uhynutých potkanov). Rychlíkovej ostávajú zvyšné nástroje filmovej reči: strih, voiceover, nediegetický zvuk a text v obraze, ktorý sa tu osvedčuje ako významný štylistický prvok. Rychlíková volí znásobenie reportážneho charakteru materiálu voiceoverom Saši Uhlovej, ktorá číta pripravený text. Snímka sa touto voľbou presúva z observačného do čiastočne výkladového módu dokumentárneho filmu, prelínajúc spontánnosť a nezainteresovanosť obrazu s organizáciou výkladu.

Na rozdiel od záberov skrytej kamery, Rychlíková má kontrolu nad natáčaním mimo pracovísk. Typ filmového materiálu použitého vo filme Hranice práce tak definuje dva svety – rodinný život mimo práce oproti interiérom fabriky, práčovne či supermarketu. Paralelne s nimi sa oddeľujú spoločenské role a vnímania prostredia či času.

Vonkajšia premena Saši Uhlovej rámuje celý film. Začína farbením vlasov a obočia, končí ostrihaním zafarbených vlasov po skončení celého projektu. Rychlíková týmto motívom zdôrazňuje, že Uhlová v striedaných zamestnaniach nie je celkom sebou. Jej pôvodná profesná identita je podčiarknutá ako základ oddelenia skutočnej Saši Uhlovej od masky ženy, ktorá vykonáva nekvalifikované práce. Počas zamestnaní si Uhlová z pozície skrytého outsidera všíma, ako zamestnanci preberajú predstavy typu „každá práca má niečo dobré a zlé” či „buď rád, že je vôbec nejaká práca”. Skúsenosť filmu potvrdzuje, že určenie jedinca jeho prácou je neprelomiteľné: typ práce, jej podmienky a ohodnotenie nielen štruktúruje životný čas človeka, ale pretvára jeho telo a vnímanie sveta nekontrolovateľným spôsobom.

Na konci filmu Uhlová ostrihaním vlasov prevedie rituálne zakončenie polročného projektu, skočí k manželovi do postele a konečne môže odpočívať. Úľava na diváckej strane však akosi neprichádza. Snímka Hranice práce je tým povestným filmovým kameňom v topánke, ktorý sa nedá jednoducho vytriasť po skončení záverečných tituliek. Nosí sa ďalej, a bude (snáď) pokračovať v „nátlaku” prostredníctvom novo rezonujúcej spoločenskej debaty, ktorú vyvolal.

Hranice práce

Režie: Apolena Rychlíková
Scénář: Apolena Rychlíková, Saša Uhlová
Kamera: Jan Šípek
Zvuk: František Šec
Produkce: Petr Kubica
Česko, 2017, 70 min.