Zde se nacházíte: 25fps » Světový film » S láskou Vincent: Dôverne známy génius

S láskou Vincent: Dôverne známy génius

S láskou Vincent: Dôverne známy génius
RECENZE: S láskou Vincent (režie: Dorota Kobiela, Hugh Welchman, 2017) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ

Stodvadsaťpäť výtvarníkov, osemsto listov, desiatky tisíc rozpohybovaných olejomalieb. Film S láskou Vincent (Dorota Kobiela, Hugh Welchman, 2017) je vychádzkou za hranice známych štýlov animácie a prístupov k filmovej perspektíve a pohybu. V čom však ostáva konvenčný, je jeho stvárnenie umelca a jeho okolia, ktoré ho buď zbožňovalo alebo zavrhlo.

Centrálnou postavou filmu je mladý muž Armand, ktorý sa vydáva na cestu za životným príbehom Vincenta Van Gogha, nedávno zosnulého za podivných okolností. Arnaldova cesta je plná ikonických scenérií Van Goghových obrazov a rozhovorov s ľuďmi, ktorých Gogh maľoval, priamo v prevedení a lokáciách jeho portrétov. Nepríjemná povinnosť odovzdať posledný Goghov list jeho bratovi sa mení na detektívny príbeh, ktorý ženie rastúca túžba mladíka odhaliť tajomstvo smrti komplikovaného muža. Rôzne pohľady na maliarovu smrť ľudí, ktorí mu boli v jeho posledných dňoch nablízku, sekundujú rôznym názorom na jeho osobnosť a správanie.

Či už na prekvapenie alebo nie, snímka realizovaná animáciou originálnych malieb inšpirovaných zhruba stovkou Van Goghových diel vo vzťahu k rozprávaniu využíva skôr tradičné, osvedčené, či dokonca prekonané štýlové prostriedky: scény minulosti sú servírované v monochromatickom vydaní, ktoré vo svojej takmer fotografickej civilnosti (i keď dotvorené animáciou) a v kontraste voči prebujneným mizanscénam odvodeným z Van Ghogových obrazov párajú štýlovú kontinuitu filmu na segmenty tak rozrôznené, že miestami vytvárajú odstup od príbehu a plne presúvajú pozornosť na štýl. Argumentom tvorcov pre túto voľbu je fakt, že vydržať sledovať tak farebne bohatý a neobvykle rozpohybovaný film celú stopáž by bolo príliš náročné, ako povedal hlavný výtvarník snímky Piotr Dominiak počas diskusie po projekcii na festivale poľského filmu Bardzo fajný festival.

Už len táto pragmatická štýlová voľba ukazuje, že obdivuhodná výtvarná precíznosť filmu má dvojsečné kvality. Na jednej strane ide o mimoriadny zážitok, ktorý sa líši od akejkoľvek inej skúsenosti s filmovým médiom, na strane druhej označuje výrazové limity, ktoré film nepochybne má a nemôže prekonať. S láskou Vincent je (trochu na vlastnú škodu) vynikajúcou štúdiou toho, že filmová mizanscéna nie je obraz na plátne, a obraz na plátne nie je filmová mizanscéna: pokus prelínať oba tvary prináša zaujímavý výsledok, v ktorom je možné pri každom zábere filmu striedať perspektívy, čítajúc filmový obraz raz spôsobom jedného média, a raz druhého, nikdy nie však ako ucelený hybridný útvar, v ktorom by boli všetky prvky obrazu (od statických po pohyblivé) dokonale podriadené formálnej funkcii.

I preto je jednoduché a rámcovité rozprávanie snímky S láskou Vincent milosrdenstvom voči divákovi vyčerpanému príliš štedrou vizualitou: sledovať jednoznačné strety často dvojdimenzionálne definovaných postáv je v záplave farieb a pohyblivých ťahov štetca znesiteľné a dokonca príjemné, kým v prípade klasického filmu by šlo o obyčajnú, v horšom prípade ubíjajúcu skúsenosť. Schematické konfrontácie medzi postavami pôsobia vo svete van-goghovskej animácie čarovne, a postavy, ktoré definuje jediná vlastnosť alebo postoj (väčšinou voči zosnulému maliarovi, a väčšinou v dichotómii bol to géniusbol to magor), je fascinujúce sledovať, pokým kontúry ich tvárí dotvárajú ťahy štetca nečakaných farieb.

Aby film S láskou Vincent uniesol vlastnú štýlovú nálož, zapája ešte jeden osvedčený a dôverne známy filmový nástroj, ktorý sa v dnešnej dobe už dá nazvať klasickým. Prestavuje ho istý typ rozprávačského plánu, v ktorom sa rekonštruuje príbeh s cieľom zistiť tajomstvo o smrti hrdinu prostredníctvom svedectiev rôznych postáv, čím vznikajú tvorivé hry medzi filmovou fabulou a sujetom. Tento typ rozprávania je tradične asociovaný s jedným ikonickým filmom.

Je ním prirodzene Občan Kane Orsona Wellesa (1941), hoci je možné nájsť množstvo príkladov podobnej formy, medzi nimi Päť malých prasiatok (Paul Urwin, 2003) podľa knižnej predlohy Agathy Christie, z ktorej film preberá plán investigatívy smrti maliara zlomeného do piatich svedectiev, ktoré si môžu vzájomne odporovať. Občana Kanea však spája s filmom S láskou Vincent ešte hlbšia formálna súvislosť: Kane nie je postava muža, ktorý by celkom pripomínal Vincenta van Gogha či spôsob, akým o ňom svedkovia jeho posledných dní a smrti uvažujú, ale v oboch prípadoch investigátor snímky – v prípade Kanea novinár, v prípade Vincenta mladík Arnald – skladá z čriepkov spomienok a názorov dohromady obraz človeka a jeho života, ktorý bol tajomný, nepoznateľný, a napriek Kaneho bohatstvu či Vicentovmu talentu, nešťastný.1 Tento obraz človeka ako záhady, ktorá sa nedá rozriešiť, iba prijať vo svojej nedeliteľnosti, sa na konci filmu S láskou Vincent stelesní v slávnom autoportréte.

Využitie tohto rozprávačského princípu sa tvorcom filmu S láskou Vincent nakoniec vypláca. Ten po súčte všetkých rozprávačských aspektov nie je sondou do života maliara, ale štúdiou o tom, ako človeka, ktorý si nevie nájsť miesto v spoločnosti, vnímajú rôzni ľudia v jeho okolí. Okrem toho film celkom priehľadne, ale funkčne postuluje fakt, že to, ako rôzni ľudia vnímajú podivného maliara, vypovedá viac o ich vlastných povahách než o ňom. Treba povedať, že postoje jednotlivých postáv voči maliarovi sú rozčlenené hlavne podľa ich triednej, rodovej a profesnej príslušnosti.

Film S láskou Vincent v konečnom dôsledku nemá odpoveď na to, kým bol alebo nebol Van Gogh. Namiesto toho skúša rôzne náhľady a úvahy o umení, šialenstve a kráse prostredníctvom svojich postáv, zachovávajúc zľahka fetišistickú fascináciu veľkým impresionistickým maliarom. Zaužívaný pohľad školských učebníc a populárnej kultúry na Van Gogha tak neprekonáva a nemôže prekonať. Tak ako fascinujúci štýl animácie vo svojej premenlivosti zlyháva v úlohe vytvoriť konzistentný svet fikcie, ani rozprávanie filmu nedokáže imagináciu Van Goghových malieb stiahnuť do skutočného sveta, nehovoriac nám o umení a genialite nič, čo by sme už predtým nevedeli, a neumožňujúc nám uvidieť postavu Van Gogha inak a novo, bez náplasti umeleckého skvostu opradeného eskapickým oparom. Povestné „zlomenie skleneného brnenia” familiarity kanonických umeleckých diel, o ktorom nás učí formalistický teoretik Viktor Šklovskij, sa v tomto prípade nekoná – naopak, familiarita Van Gogha ako značky jedného typu umeleckej geniality je umocnená a znovupotvrdená.

Po vzhliadnutí tohto uhrančivého, avšak myslenie príliš neprovokujúceho diela preto odporúčam na vyrovnanie chutí krátky film Van Gogh od Alaina Resnaisa (1948).

S láskou Vincent

Režie: Dorota Kobiela, Hugh Welchman
Scénář: Dorota Kobiela, Hugh Welchman
Kamera: Tristan Oliver
Hudba: Clint Mansell
Hrají: Saoirse Ronan, Aidan Turner, Helen McCrory, Douglas Booth, Eleanor Tomlinson, Chris O’Dowd, Jerome Flynn, John Sessions, Shaun Newnham, Richard Banks
Velká Británie / Polsko, 2017, 88 min
Předpremiéra: Bardzo fajný festival, 24.11. 2017, Praha – Bio Oko

Print Friendly, PDF & Email
  1.  FOOTE, John H. ‘Citizen Kane’: The Innovations, the Flaws, and the Films that it Influenced. The Cinemaholic, 2016. Dostupné z: https://www.thecinemaholic.com/citizen-kane-innovations-flaws/ []

Autor

Počet článků : 31

Zanechte komentář

© 2012 25 fps, z.s.

Zpět nahoru