Terorizmus za detskou fasádou

RECENZE: Bílá stuha (režie: Michael Haneke, 2009) – MARTIN KUDLÁČ –

Velikáni európskeho artfilmu ako Fassbinder, Godard, Makavejev či Antonioni poskytovali diagnózu spoločnosti prostredníctvom svojich diel. Ich práce vychádzali z dvoch základných symptómov a socio-politických aspektov: neokolonializmus a odcudzenie. Menované témy sú súčasťou auterského programu i osobnosti rakúskej Novej vlny, Michaela Hanekeho. Režisér sa zameriava na kritiku konformizmu a straty individuality vo svojich ranných celovečerných filmov. Celosvetovú pozornosť si získali snímky tematizujúce násilie ako prostriedok zábavy, nazeranie na realitu prizmou televíznej obrazovky / médií a vo veľkej miere otázke viny, jej popieraniu a následkov. Snímky ako Siedmy kontinent, Bennyho video, 71 Fragments of a Chronology of Chance (tzv. Glaciation trilogy), Funny Games, Pianistka, Temps du loup, Code Incomu, Caché okrem vyššie spomínaných tém majú spoločné ťažisko v analýze detskej psychológie a jej vyplývanie na celú spoločnosť, ale i ovplyvňovanie detského vnímania ako spoločnosťou, tak aj médiami. Rovnako ako Freud postuloval sexualitu u detí, Haneke pracuje s domnelou detskou nevinnosťou a parazitujúcimi cystami násilníckych tendencií. Pátra po ich vzniku i príčine, no explicitnejšie upozorňuje na následky. Freudovo a Hanekeho chodníčky sa skrížia skôr, ako by sa divák nazdal…

Najnovší prírastok do Hanekeho filmografie kondenzuje v prevažnej miere tematické prvky Bennyho videa a Caché, pričom styčnú plochu si udržuje i ostatnými celovečernými dielami. Narozdiel od predchádzajúcich filmov je Biela stuha natočená čierno-bielo a odohráva sa v protestantskej dedinke na severe Nemecka, tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny. Mrak nešťastia zatieni slnečné dni dedinčanov po zranení miestneho doktora. Bližším prešetrením sa zistí, že doktorovo zranenie nebola nehoda. Krátko na to sa začnú v dedine diať obskúrne udalosti. Rovnako ako v Caché, ani v Bielej stuhe režisér explicitne nepomenováva vinníka/kov, ale pozoruje a analyzuje prekurzory vypuknuvších násilností a hrozbu všadeprítomného ,,neviditeľného“ zla.

Sociológovia používajú označenie ,,patológia konzumnej spoločnosti“, ktorým by sa dali charakterizovať prvky obsiahnuté v Hanekeho tvorbe (zhodou okolností je to aj názov zbierky esejí o režisérovej tvorbe). Režisér sa už tradične vrhá do prostredia stredostavovskej (kapitalistickej) spoločnosti a nahliada pod jej masku. Ontogenéza celoplošného teroru a proto-terorizmus sú pozorované na miestnej buržoázii a jej potomkoch. Pod drobnohľadom sa nachádzajú hybné sily vidieckeho spoločenstva: kňaz, barón a doktor. Haneke sofistikovane poukazuje na zasievanie semien nenávisti. Rodičia si neuvedomujú tzv. butterfly effect, teda aký dopad bude mať ich výchova nielen na potomkov, ale i na históriu a spoločnosť. Kňaz riadiaci sa podľa svojho svedomia a ,,božského“ zákona deformuje psychologický vývin svojich detí, vďaka ktorému začnú deti vnímať svet pokriveným objektívom hodnôt. S názormi sa nerodíme, osvojujeme si ich, primárne prostredníctvom rodičov. Rodičia sa neuvedomujú dôležitosť svojho posolstva, pričom práve výchova je esenciálnym a kľúčovým prvkom vo vývine jedinca a z osemdesiatich percent ovplyvní ako jeho pohľad na svet, tak aj celoživotnú púť. Idei sa pretavujú do ideológií a sociálny nacionalizmus začína klíčiť. Biela stuha logicky vyúsťuje a prepája imaginárnou historickou trajektóriou udalosti prvej svetovej vojny, vzostup nacizmu i modernú konzumnú societu. Tvorba Michaela Hanekeho je aj napriek globálnym posolstvám a kritike primárne zakotvená v rakúskej spoločnosti, aj keď nie natoľko explicitne ako tvorba Elfried Jelinek.

Vo viacerých scénach sa priamo vnucuje freudovská interpretácia. V snímku sa prejaví aj vyššie spomínaná detská sexualita, ktorá je okamžite represívne potlačená, vďaka čomu začne okamžite fungovať princíp sublimácie. Tá sa nevyhýba ani miestnej inteligencii a vrchnosti. Legendárny komiksový scenárista, Alan Moore, pri písaní Ztracených dívek uvádza ako prvotnú inšpiráciu vedúcimi osobnosťami, ktorých sublimácia pripravila milióny nevinných ľudí o život. Implicitne na túto hypotézu nadväzuje aj režisér a demonštruje ju na figúre baróna, najváženejšej osobnosti. Neúprosné libido zužuje hlavne pomazané hlavy stojace na čele dedinskej spoločnosti. Doktor aj napriek vyššiemu veku prejavuje fascináciu, ba dokonca až obsesiu spoločenskými tabu a jeho dekonštrukciami. Rodiny rezignujú a rozpadajú sa pod tiažou dysfunkčnosti a vzrastajúcej paranoje.

Morálka devalvuje, život sa degraduje a zlo zostáva naďalej neviditeľné. Vo svojej ozrutnej veľkosti povstane až po návrate otcov z vojny, kedy s hrôzou zistia, čo za semená to zasiali. Haneke zostáva pri primárnych aktoch vedúcich ku korupcii nevinného života a jeho transformácii do podoby agresora. Proces, ktorý dôverne poznáme zo snímky Pianistka, kde vyrastanie v dysfunkčnej rodine zdeformovalo Eriku Kohut natoľko, že nedokáže mať normálny vzťah so svojou matkou a už vôbec s milencom. Vyrastanie pod krídlami panovačnej matky vypestovalo v nevinnom dieťati masochizmus, ktorým neskôr nakazí ďalší nevinný život. Téma infikovania sa objavuje aj v režisérovom televíznom počine Lemmings (1979). Proces ,,dehumanizácie“ spoločnosti prezentuje prostredníctvom generačného rozdielu medzi rodičmi a deťmi v prvej časti (Arkadien) a v druhej časti (Verletzungen) na dospelosti detí a ich neschopnosti fungovať v spoločnosti a z nej prameniacich samovražedných tendencií. Rozklad spoločnosti, dysfunkčnosť a jej globálna dehumanizácia sú Hanekeho kánonom, ktorý dodržiava aj v Bielej stuhe, vo svojom doposiaľ najvyspelejšom počine.

Podľa Johna Rawlsa deti nedokážu porozumieť princípe viny. Deti, v podstate tabula rasa, imúnne voči vine predstavujú malého frankensteina. O následkoch popierania viny nás režisér presvedčil vo filme Caché. No v Bielej stuhe tlačí oveľa viac na pílu, bezhlavú sliepku nahrádza zlynčovanie mentálne postihnutého chlapčeka. Haneke šokuje chladnosťou, akou si svorka vyberie a zaútočí na najslabšieho z kmeňa. ,,Deti budú pykať za hriechy rodičov,“ žalm pripnutý na brutálne zbitom postihnutom dieťati, plodu zakázanej lásky a jedného z mnohých výsledkov doktorových ekcentrít, zvyšuje ozrutnosť aktu vykonanom na bezbrannej a hendikepovanej bytosti osobami rovnakej vekovej kategórie. Stotožnenie Hanekeho s Freudovou hypotézou, že za všetko môžu rodičia by bolo príliš úzkoprsé. Režisér pátra hlbšie, ponára sa do tajomných hlbín detskej psyché. Dôležitým varovaním a výstrahou je fakt, že rozklad nastáva zvnútra. Za deformáciou individuality nestojí establishment, ako tomu bolo napríklad pri Mechanickom pomaranči, ale osoby priamo zodpovedné za vývoj jedincov. Dysfunkčnosť je dedičná a spoločnosť zostáva bez nároku na utópiu.

Das Weiße Band – Eine deutsche Kindergeschichte

Režie: Michael Haneke
Scénář: Michael Haneke
Kamera: Christian Berger
Střih: Monika Willi
Hrají: Christian Friedel, Ernst Jacobi, Leonie Benesch, Ulrich Tukur, Ursina Lardi, Fion Mutert a ďalší
Rakúsko / Nemecko / Francúzsko / Taliasnko, 2009, 150 min
Premiéra v USA: 30. 12. 2009

LITERATURA:
Paul Arthur, ‚Endgame [on Caché]‘, Film Comment [online], 29. 9. 2009. [cit. 2009-01-11]. Dostupné na WWW: http://www.filmlinc.com/fcm/ND05/hidden.htm
Pamela Biénzobas, ‚Michael Haneke’s „The White Ribbon“: The Sins of the Father Are to be Laid Upon the Children‘, Undercurrent, 2009 [online], 29. 9. 2009. [cit. 2009-01-11]. Dostupné na WWW: http://www.fipresci.org/awards/texts/grandprix_09_haneke_pbienzobas.htm
Rob Davis and Robert Parks, ‚Podcast Discussion: The Films of Michael Haneke‘, Errata, [online], 29. 9. 2009. [cit. 2009-01-11]. Dostupné na WWW: http://www.erratamag.com/archives/2008/04/discussion_the.html
Mattias Frey, ‚Michael Haneke‘, Senses of Cinema, August 2003 [online] 29. 9. 2009. [cit. 2009-01-11]. Dostupné na WWW:
http://archive.sensesofcinema.com/contents/directors/03/haneke.html
Ara Osterwell, ‚Caché ‚, Film Quarterly, Vol. 59, Issue 4, 2006 [online], 29. 9. 2009. [cit. 2009-01-11]. Dostupné na WWW:
http://www.filmquarterly.org/pdfs/article5904.pdf