Zde se nacházíte: 25fps » Světový film » Sociálna rozprávka

Sociálna rozprávka

RECENZE: Až do mesta Aš (režie: Iveta Grófová, 2012) – MARTIN KUDLÁČ –

Súčasným slovenským „celebrity“ filmom sa stal celovečerný debut Ivety Grófovej, Až do mesta Aš. Zložitá produkcia začala ako dokumentárna výpoveď ťažiaca z režisérkinho zážitku, no postupne sa vyvinula do elaborátu pozostávajúceho z dokumentárnych, hraných i animovaných prvkov. Navyše sa snímke dostalo populistického označenia sociálna dráma. Slovenská filmová a televízna akadémia nepriamo označila snímku za to najlepšie a najreprezentatívnejšie, čo sa na malom Slovensku urodilo v roku 2012 a film poslala ako kandidáta na cudzojazyčný film americkej Akadémii filmových umení a vied. Už od predpremiéry na filmovom festivale v Trenčianskych Tepliciach sprevádzali nádejný slovenský film pozitívne ohlasy.

Slovenská kinematografia sa postupne prebúdza z letargie. Zatiaľ čo minulý rok bol najzaujímavejší za posledných dvadsať rokov počtom vyprodukovaných filmov, tento rok prekvapuje na slovenské pomery netradičnými filmami. Jedným z nich je práve aj Až do mesta Aš. Často označovaný ako odvážna sonda do spodných sociálnych vrstiev mapujúca ťažký údel mladých dám. Presne ten typ drámy, ktorý by s dávkou cynizmu niektorí tvorcovia označili za  „istotu“, či už festivalovú alebo distribútorskú. Ak zložíme ružové i cynické okuliare, téma prostitúcie, či uväznenia v špirále beznádejných a ponižujúcich udalostí s existencialistickým podtónom predstavuje rokmi overenú formulku. Avšak medzi hlušinou sa nachádzajú aj neprvoplánové diela ako Glawoggerova Whore´s Glory, či Seidlov Raj: Láska. Zatiaľ čo Seidlova snímka predstavuje skôr psychologickú črtu, Glawoggerova sa púšťa do obšírnejšieho teritória rozprestierajúceho sa od psychologickej analýzy, cez sociálny a ekonomický aspekt a končí pri náboženstve.

Bolo by mierne demagogické tvrdiť, že leitmotívom snímky je práve (nútená) prostitúcia a navyše i zbytočne zavádzajúce. Prostitúcia ako taká sa v snímke v podstate ani nevyskytuje, práve naopak, Až do mesta Aš charakterizuje najvýstižnejšie decentnosť a nachádza sa na opačnej strane barikády ako napríklad Maja Miloš so svojou drámou Klip. Najstaršie remeslo zostáva v podobe latentného strašiaka, vedľajšími postavami akceptované predovšetkým ako životný štýl, nie ako údel. No aj napriek tomu sa režisérka nesnaží búrať tabu, čo do explicitnosti, či transgresívnosti, ale skôr odbúrať akési predsudky.

Po odstránení senzacionalistického nánosu (podobne ako u Szumowskej Elles, avšak s tým rozdielom, že Szumowská s provokatívnosťou pracuje úmyselne a vedome, čím generuje podozrivé self-PR) nabaleného viacerými médiami môžeme pristúpiť k filmu samotnému. Dievča z jednoduchej rodiny trúcej biedu musí vycestovať za prácou do Česka. Krátko po maturite ju rodičia aj s batohmi posielajú zarobiť na chlieb, nakoľko rodina chudobných pomerov nepracuje, len poberá dávky, ktoré však na všetkých nevychádzajú. Umiestnenie protagonistky do prostredia etnickej minority tešiacej sa v Slovenskej i Českej republike viacerým stereotypom by sa dalo považovať za zaujímavý scenáristický ťah, ale nakoľko pôvod slúži iba ako katalyzátor deja v úvode, ďalej sa s ním ani režisérsky ani scenáristicky nepracuje. Typológia protagonistkinho príbuzenstva je v tomto prípade zameniteľná za akýkoľvek druh dysfunkčnej/problémovej rodiny nielen nižšej sociálnej vrstvy.

Krátko po úvode sa protagonistka dostáva do industriálneho mesta Aš, časovej kapsuly a skanzenu dávnych socialistických čias. Začína pracovať ako šička v továrni, kde výrazne znižuje priemernú vekovú hranicu. Kolegyne v preddôchodkovom veku nešetria dobre mienenými materskými radami, ale doba je zlá a konkurencia v rámci fabriky neľútostná. Do tohto momentu sa snímka dá vnímať ako povedzme aj sociálna dráma, nakoľko nám režisérka sprostredkovala poznávací zájazd po periférii kapitalistického režimu v našich zemepisných šírkach konzervujúcej ducha minulého režimu. Avšak pri ohlásení nadstavu a následnej optimalizácie personálu, teda onoho biblického oddeľovania zrna od pliev, ako už divák správne tuší, naša protagonistka skúškou ohňa neobstojí (nejde o spoiler, vyplýva to už z premisy i anotácie snímky).

V tomto bode nastáva najdôležitejší zvrat snímky a presne v tomto bode sa z dokumentárnej larvy sociálnej drámy vyliahne psychologická črta. Ľútosťou nad nezávideniahodným osudom skončila lehota spotreby, už nejde o produkt dedičného hriechu sociálnej a etnickej minority, do ktorej sa postava narodila. Ešte len teraz nabral jej život ten správny sartrovský punc. Človek je takým, akým sa utvorí. Po stroskotaní v meste Aš, nulových profesijných vyhliadkach a prázdnej peňaženky by mala nastať existenciálna dráma nielen o prežitie, ale i sebaúctu. Práve pseudodokumentárny prístup utvára dištanciu diváka od postavy, nesnaží sa ho vtiahnuť do melodrámy, ani nemoralizuje. Až do mesta Aš sa snaží zachytiť „motivácie dievčaťa z tohto prostredia k drsným životným rozhodnutiam, ktoré sa na povrchu môžu javiť ako nemorálne,“ ako opisuje režisérka svoj úmysel. A motivácia hlavnej postavy zostáva stredobodom pozornosti až do záverečných titulkov.

Výnimočnosť si snímka vydobyla aj kombináciou troch estetických prístupov, dokumentárneho, hraného a animovaného. Projekt začal vznikať časozbernou metódou ako dokument, no časom sa začalo viac štylizovať ako pozorovať. Navyše, k vykresleniu vnútorných pochodov protagonistky, teda ako akýsi lyrický monológ, boli použité animované sekvencie pracujúce predovšetkým s rozprávkovými motívmi. To len upozorňuje na nevyzretosť protagonistky a zároveň objasňuje do určitej miery aj dôvody jej správania. Predovšetkým v prítomnosti  „solventnej“ nemeckej pánskej spoločnosti sa Dorota prejaví dosť nešikovným spôsobom, čo sa týka povestných dámskych zbraní.

Na margo rozprávkových motívov a spomenutej nevyzretosti protagonistky, snímka miestami pôsobí ako paralela k Dodgsonovmu nonsense príbehu, Alica v krajine zázrakovZa zrkadlom. Aj hrdinka filmu musí čeliť predčasnému dospievaniu podobne ako Alica, určitým zákonitostiam skutočného sveta nerozumie podobne ako Alica v krajine zázrakov. Zatiaľ čo viktoriánska hrdinka je ohrozovaná falickou symbolikou húsenice, Dorotka opotrebovanými Nemcami. Podobnosti upozorňujú na hlbšie zakorenenú tézu, dalo by sa povedať až archetypálneho charakteru. Súčasný trend rozšírenej témy o dozrievaní vo vyššom veku, ako napríklad Solondzov Dark Horse, Tsangarin Attenberg, či viaceré mainstreamové televízne seriály pracujúce s týmto námetom, odkazujú k akémusi kolektívnemu podvedomiu formovaného kultúrou konzumu. Grófová sa priblížila k tejto téme, možno aj nevedome, avšak kontext jej príbehu je mierne odlišný alebo je aspoň tak prezentovaný.

Alica však nie je jediná rozprávková postava, ktorej fragmenty môžeme objaviť v protagonistke snímky. Meno Dorotka ako i motív hľadania cesty naspäť domov utvára ďalšiu paralelu s populárnym príbehom stvoreným L. Frank Baumom. Aj napriek tomu, že v Aši sa žiadne dúhy neobjavujú a Dorotkina priateľka, samozvaná pasáčka, hľadá iba peniaze, určitá podoba s Čarodejníkom z krajiny Oz sa nedá prehliadnuť. Otázkou len zostáva, či zamilovaný Johann, Dorotkin amant a  „sugardaddy“, predstavuje nového člena družiny, ktorý ju nakoniec do Kansasu dovedie, alebo je ten zlý čarodej a unáša ju do svojej nemeckej veže. Príbehový minimalizmus umožňuje nájsť viaceré paralely a pohrávať sa tak s posolstvom ako i formou príbehu.

Nemenšiu pozornosť ako príbeh pútajú i technické prvky. Kamera Viery Bačíkovej upozorňuje na seba svojou precíznosťou rovnako ako aj kombinácia rôznych naratívnych foriem. Konkrétne transmediálny charakter využívajúce viaceré mediálne platformy na zvýraznenie predovšetkým naturalistickej povahy (podobne ako u srbskej snímky Klip). Aj napriek vystupovaniu nehercov, snímka je výrazne štylizovaná. Na posilnenie autenticity a dodanie dokumentárneho imidžu boli využité zábery z mestskej webkamery komponujúce melancholickú výpoveď o osamotení. Podobným spôsobom funguje aj záznam z mobilného telefónu použitý ako expresionistická metafora ohrozenia, ale i určitého potešenia z neho prameniaceho. Okrem kamery a transmediálneho charakteru zaujme aj situačne použité farebné spektrum. Sivá farba ako šeď reality sa stala takmer výrazovým štandardom, ale pri vyššie spomínanej adrenalínovej scéne sprostredkovanej metanaráciou (médium v médiu) mobilného telefónu dominuje práve červená farba, ktorá nesie nielen násilné konotácie (krv, fyzická sila, hnev, dominancia), ale i tie sexuálne (vášeň, túžba…). Jedna sympatická scéna s rezignačným podtónom sa odohráva v nočnom bare s falickou dominantou, tancujúcou tyčou. Z disko osvetlenia dopadá na málo početné osadenstvo zelené svetlo, vďaka čomu nadobúdajú mŕtvolný imidž. Navyše výjavy s tejto scény pripomínajú aj akési predpeklie väzniace dva diametrálne odlišné druhy ľudí, avšak existenciálne na sebe závislé. Peklo sú tí druhí.

Až do mesta Aš patrí medzi tie zaujímavejšie diela, ktoré vznikli za posledných pár rokov na území Slovenska. Minimalistický spôsob narácie, využívanie viacerých mediálnych platforiem, ale i kamera, či vyššie spomínané farby sa podpisujú pod výnimočnosť snímky, čím zároveň i zakrývajú niektoré nedostatky (podozrivý strih, kedy sa objavuje záber, ktorý filmový dej/kauzalita vylučuje). Je treba podotknúť, že väčšina hodnotných slovenských filmových diel vznikla práve v dámskych rukách (ďalšie autorky Zuzana Liová, Mira Fornayová, Zuzana Piussi…). Začína to vyzerať ako solídny základ pre New Slovak Cinema.

Až do mesta Aš

Režie: Iveta Grófová
Scénář: Iveta Grófová, Marek Leščák
Kamera: Viera Bačíková
Střih: Maroš Šlapeta, Anton Fabian, Peter Morávek, Marek Kráľovský
Zvuk: Tobias Potočný
Hrají: Dorotka Billá, Silvia Halušičová, Robin Horký, Jarka Bučincová, Šárka Dvouletá a další
Slovensko/Česko, 2012, 84 min.
V ČR uvádí: CinemArt (od 15. 11. 2012)

Zdroj fotografií: www.azdomestaas.com

 

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Počet článků : 43

Zanechte komentář

© 2011 Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

http://25fps.cz/2020/corded-handheld-vacuum-cleaner-eraclean-stick-handheld-vacuum/
/25fps.cz
Zpět nahoru