Melodráma v inverzii

RECENZE: Julieta (režie: Pedro Almodóvar, 2016) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ –

Film Julieta (2016) vo svete vyhrotenej senzibility Pedra Almodóvara udomácňuje pragmatickejšiu predlohu kanadskej prozaičky Alice Munro. Príbeh, ktorý popisuje premenu vitálnej učiteľky klasických jazykov na utrápenú matku, realizuje dôslednou prácou s komponovaním farebnosti a lineárne plynúcich retrospektív. Spôsob, akým režisér zadržiava znalosť fabule i emočné prejavy hrdinky, robí z Juliety netradične drsné melodramatické dielo, ktoré nenápadne adaptuje prvky modernistickej kinematografie. Patrí k nim existenciálna ťažoba, zdôraznenie štylistických rozhodnutí a do istej miery i viacznačnosť pokusov o správne uchopenie minulosti.

Kultúrna vzdialenosť medzi vedúcou figúrou post-frankistického španielskeho filmu Pedrom Almodóvarom a kanadskou majsterkou krátkej prózy Alice Munro nie je tak veľká, ako by sa mohla zdať. Munro, čerpajúca z prostredia kanadského malomesta, vo svojich poviedkach vytvára napätie vo vybrúsenej forme krátkej prózy. Almodóvarov režisérsky štýl je na druhej strane dramatickejší, ale „munroovskú“ iróniu a akcentáciu detailu dokázal v snímke prepojiť s vlastným rukopisom. A to napriek tomu, že príbehový korpus presunul do španielskych lokácií, pričom zachoval jeho univerzálnosť, a to v kontrastoch provinčného, živlami ovládaného prostredia pri mori a osamotenosti hrdinky vo veľkom meste. Jej životný príbeh je poznačený tromi tragédiami, ktoré sú prerozprávané formou listu adresovaného dcére. Off-screen hlas Juliety dopĺňa medzery v deji a účinkuje ako osobný komentár, ktorý poľudšťuje výpočet nešťastných udalostí. Každá z nich zastupuje jedno dejstvo filmu, pričom ich dosah na sebaobviňovanie a osamelosť hrdinky je kumulatívne umocňovaný.

Fabula filmu začína vo vlaku, na dejisku prvej tragédie, kde Julieta stretáva neznámeho samovraha a svojho budúceho manžela Xoana. Po samovražde si k nej Xoan prisadne do kupé a Julieta, otrasená vinou za to, že sa so samovrahom odmietla rozprávať pred jeho smrťou, sa s ním milostne zblíži. Až po čase nájde jeho dom a nadviaže na začatý vzťah. Jeho príležitostnej milenke Ave prezradí, že je tehotná.

Za podobným námetom počatia dcéry v adventuristickej nálade u jedincov, ktorí sa stretli prvý krát, netreba chodiť ďaleko. V minulom desaťročí vniesol ďalší výrazný post-frankistický tvorca Julio Medem do filmu Sex a Lucía (2001) podobný osudový moment, okolo ktorého usporiadal celý príbeh. Rozprávkovosť tohto motívu pôsobí u oboch režisérov prirodzene vďaka poetickému odrazu megalomanských vášní postáv v prírodnom svete. U Almodóvara je to raz jeleň v ruji, ktorý neohrozene uháňa popri idúcom vlaku, inokedy okná Xoanovho domu na pobreží, poskytujúce výjav rozbúreného mora v romanticky štylizovanom priblížení.

Almodóvar ale napriek protirealistickým opatreniam odmieta podriadiť svoj film kúzelným arómam a majestátnym citovým gestám. Vďaka zadržaniu prejavov emócií sa rozprávanie rozvíja chladným kĺzaním po povrchu diania, ktoré medzi bodmi hlbokých strát vypĺňa neurčitá prázdnota. Tvorca totiž reguluje postup sujetu tak, aby divák mnohokrát vedel ešte menej ako protagonistka, a nikdy nie viac ako ona. Rezignuje aj na komplexnú charakteristiku postavy (Xoan nie je popísateľný ničím iným, než tým, že je živelný rybár), čo zbavuje film vypočítavého sentimentu a nahráva zvláštnej vlažnosti, ktorá v kontexte melodramatického žánru pôsobí osviežujúco.

Na druhej strane, snaha posadiť Julietu do krehkejšej artovej polohy prináša absenciu zložitejšej vrstevnatosti textu. Silné motívy, ako manželka v kóme, umieranie na sklerózu, nevera v domácnosti či prevzatie milenca po mŕtvej, sú zakomponované skôr mimovoľne, než aby rozvinuli nasýtený psychologický kontrapunkt. Almodóvar pritom ani nevyhľadáva melodramaticky vďačné situácie a v rámci sujetu sa ich dokonca vzdáva. Mnohé udalosti popisuje iba sprostredkovane, a na konci filmu diváka ukracuje aj o finálne uzmierenie. I preto je ťažké nájsť v Juliete určujúci postup, ktorý by odkryl pozadia jednotlivých eventualít a rozdelil by podiely viny či iného vzťahu ku konfliktom a tragédiám medzi zúčastnenými.

Možno ale práve nemožnosť odhalenia takého systému za fikciou predstavuje dominujúcu tézu, ktorú sa Almodóvar pokúša sformovať. Vysvetlenie významu gréckej verzie slova „more“ v súvislosti s mýtom o Odysseovi na hodine klasickej filológie a i ďalší poetický itinerár filmu vedie konkrétnejším smerom. Poskytuje totiž kľúč k abstraktným silám, ktoré ovládajú osud postavy. More ako cesta a dobrodružstvo, úchvatný jeleň bežiaci popri vlaku, sošky mužov s odrezanými penismi od umelkyne Avy – to všetko zahŕňa interpretačné náznaky, ktoré naznačujú niečo ako tematický okruh snímky – pnutie medzi odvahou a nebezpečenstvom, neohrozeným bytím a zadržanými životnými silami.

Tam, kde je film Julieta nekomunikatívny v poskytovaní informácií v rámci sujetu, ponúka viac vo vizuálnom dizajne scény. Almodóvar významovo posilňuje červenú farbu v symbolickom spektre rodičovskej lásky a vrúcnosti. Kým vzťah Juliety a Xoana je spätý v kovovými odtieňmi modrej, sféra vzťahu Juliety a jej dcéry Antíe je naznačená červenou. Druhou štylistickou zbraňou v rukách Almodóvara je znázornenie ústrednej postavy dvoma herečkami, pričom jedna zastupuje energickú mladú dámu, druhá zrelú, opustenú matku. Režisér sa cielene vyhýba náznaku plynulosti v ich zámene a vykoná ju vnútri jednej scény. Zostarnutie je náhlym aktom v dôsledku traumy, aby Almodóvar namiesto snahy odviesť pozornosť od zámeny upozornil na samotné prostriedky, ktoré jeho fikciu utvárajú. Táto voľba patrí k viacerým modernistickým riešeniam, ktoré ozvláštňujú melodramatickú rutinu (pre porovnanie, vo filme Koža, v ktorej žijem z roku 2011 Almodóvar proces premeny z muža na ženu rozpúšťal v čase).

Film Julieta v konečnom dôsledku nie je veľkorysý portrét, ale tajomná poéma o žene, ktorá sa snaží nájsť spojitosti v toku životných udalostí. Diváckym i kritickým problémom ostáva prefíkanosť, s akou Almodóvar zakrýva povahy, príčiny a súvislosti v rozprávaní. Už úvodné titulky umiestňuje na pozadie zvlnenej červenej blúzky, ktorá sa zblízka javí ako divadelná opona. Tým anticipuje nielen isté tematické zdroje príbehu, ale aj vlastnú neochotu odhaliť viac, než stačí na divácku zvedavosť a motiváciu k zaplneniu bielych miest. Pozorovateľ totiž musí rovnako ako samotná Julieta nájsť poriadok a následnosť tam, kde sú životné pravdy rozložené v sieti tajuplných dejov.

Julieta

Režie: Pedro Almodóvar
Scenár: Pedro Almodóvar
Kamera: Jean-Claude Larrieu
Hudba: Alberto Iglesias
Hrají: Adriana Ugarte, Michelle Jenner, Darío Grandinetti, Emma Suárez, Rossy de Palma, Inma Cuesta, Nathalie Poza, Pilar Castro, Susi Sánchez, Daniel Grao
Španělsko, 2016, 99 min.
Premiéra  v ČR: 21. 7. 2016 (Bioscop)