Slovenský filmový ústav
O historii, funkci a cílech Slovenského filmového ústavu, ale také o digitalizaci, současném stavu filmového bádání a v neposlední řadě o (ne)nominování filmu Bathory do souboje o Oscara – o tom všem si s námi povídal člen rady SFÚ, Martin Šmatlák.
Slovenský filmový ústav na Slovensku je obdobou českého Národního filmového archivu. Můžete v krátkosti říct, co patří mezi vaše hlavní úkoly?
Slovenský filmový ústav je v základnej orientácii svojich činností a úloh vo veľkej miere obdobou českého Národního filmového archivu, pretože sa zaoberá ochranou, obnovou a sprístupňovaním audiovizuálneho dedičstva. Zároveň ale treba zdôrazniť, že v porovnaní s NFA má SFÚ väčšie právomoci aj rozsah činností. Vyplýva to zo zákona č. 343/2007 Z.z. (audiovizuálny zákon), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2008. Slovenská republika týmto zákonom okrem iného uviedla do praxe a našej legislatívy svoje záväzky vyplývajúce z Európskeho dohovoru o ochrane audiovizuálneho dedičstva. Tento dohovor – na rozdiel od Českej republiky – Slovensko už podpísalo aj ratifikovalo a vstúpil do platnosti zároveň s audiovizuálnym zákonom. Na Slovensku teda už platí povinný depozit originálov audiovizuálnych diel a zvukových záznamov umeleckých výkonov, ako aj akvizičná činnosť SFÚ, na základe ktorej sú výrobcovia povinní odovzdávať Slovenskému filmovému ústavu kópie audiovizuálnych diel a sprievodné dokumentačné materiály k nim. Zákon definoval pojem fond audiovizuálneho dedičstva, kritériá na jeho súčasti (tzv. audiovizuálie) a určil aj troch zákonných depozitárov na uchovávanie a správu audiovizuálneho dedičstva Slovenskej republiky (okrem SFÚ sú nimi aj Slovenská televízia a Slovenský rozhlas).
Čo priniesol nový zákon pre Slovenský filmový ústav?
Predovšetkým to, že existencia, pôsobnosť, základné organizačné členenie a riadenie SFÚ sú určené zákonom, a teda nie je možné ich meniť len rozhodnutím ministra alebo ministerstva kultúry. Zákon priniesol aj čiastočnú nezávislosť riadenia SFÚ, pretože zriadil nový orgán – radu SFÚ, ktorá volí a odvoláva riaditeľa na funkčné obdobie 5 rokov, schvaľuje rozvojové plány SFÚ, vyjadruje sa k návrhu rozpočtu aj k správe o činnosti SFÚ. Rada má 5 členov, z ktorých štyroch menuje minister kultúry a jedného volia zamestnanci SFÚ.
Podľa audiovizuálneho zákona SFÚ vykonáva štátnu správu v oblasti audiovizuálneho dedičstva, je zákonným depozitárom slovenských audiovizuálnych diel, metodicky usmerňuje ostatných depozitárov audiovizuálnych diel v Slovenskej republike, rozhoduje o zaradení zvukovoobrazových záznamov do fondu audiovizuálneho dedičstva, vykonáva kontrolu nad plnením povinností súvisiacich s depozitom audiovizuálií a v prípade nesplnenia zákonných povinností môže ukladať aj pokuty.
Audiovizuálnym zákonom sa potvrdil aj výkon práv k slovenským filmom vyrobeným do roku 1991, ktoré prešli na SFÚ z bývalej štátneho organizácie Slovenská filmová tvorba Bratislava – Koliba. SFÚ svojou obchodnou činnosťou zhodnocuje tieto práva a zabezpečuje ich predaj televíziám a distribučným spoločnostiam na Slovensku aj v zahraničí. Výnosy z tejto činnosti používa SFÚ najmä na zabezpečenie prezentácie slovenskej kinematografie a na dofinancovanie nákladov súvisiacich s ochranou audiovizuálneho dedičstva.
Aké iné činnosti okrem zákonom určených úloh SFÚ ešte vykonáva?
SFÚ je aj hlavným garantom Projektu systematickej obnovy audiovizuálneho dedičstva Slovenskej republiky, ktorý schválila slovenská vláda v roku 2006 s dlhodobým plánom realizácie do roku 2020. V rámci tohto projektu SFÚ zodpovedá za využitie verejných financií určených na obnovu audiovizuálneho dedičstva SR a komplexne tieto činnosti zabezpečuje aj v spolupráci s externými dodávateľmi služieb (filmové laboratóriá v Zlíne a bratislavské Štúdio 727).
SFÚ tiež odborne garantuje a realizuje projekt informačného systému o slovenskej kinematografii SK CINEMA, v rámci ktorého pripravuje komplexné zverejnenie svojich databáz a katalógov na internete, ako aj zapojenie tohto systému do slovenských a európskych informačných štruktúr (slovenská digitálna knižnica, European Film Gateway a ďalšie). Súčasťou projektu je aj postupná digitalizácia archívnych zbierok (najmä fotografie, plagáty, filmy, výstrižky z tlače a ďalšie). Pre digitalizáciu filmov SFÚ pripravuje projekt na využitie európskych štrukturálnych fondov v období 2009 – 2013.
Okrem archívnych a dokumentačných činností SFÚ prevádzkuje aj jedinú filmologickú knižnicu na Slovensku, mediatéku so záznamami filmov na VHS a DVD pre študijné účely, ako aj vlastnú predajňu Klapka.sk (filmy na DVD, knihy, plagáty). SFÚ buduje aj svoje multiformátové prepisové pracovisko na vytváranie kópií zvukovoobrazových záznamov na rozličných nosičoch a formátoch.
Zabezpečuje SFÚ aj činnosti souvisící s novou slovenskou tvorbou?
Tým, čo SFÚ odlišuje od NFA, je aj prezentácia súčasnej slovenskej kinematografie. Tú komplexne zabezpečuje Národné kinematografické centrum (NKC) ako jedna z dvoch hlavných organizačných zložiek SFÚ (tou druhou zložkou je Národný filmový archív). NKC zabezpečuje prezentáciu slovenskej kinematografie na medzinárodných podujatiach (predovšetkým festivaly v Cannes, Berlíne a ďalšie), prevádzkuje svoju informačnú internetovú stránku www.aic.sk a zabezpečuje pravidelnú účasť slovenských filmov a tvorcov na domácich aj na medzinárodných podujatiach.
Súčasťou činností SFÚ sú aj edičné aktivity – vydávanie jediného filmového mesačníka na Slovensku Film.sk (www.filmsk.sk), teoretického periodika Kino-Ikon, knižných publikácií a slovenských filmov na DVD.
Pod SFÚ je organizačne začlenená aj Media Desk Slovensko – spoločná kancelária SR a európskeho programu MEDIA – www.mediadesk.sk, ktorá plní úlohy vyplývajúce zo zapojenia SR do tohto európskeho podporného programu.
SFÚ má aj vlastné zariadenie na verejné uvádzanie filmov, pretože do jeho správy patrí Charlie centrum so štyrmi kinosálami a s ďalšími priestormi. V budúcnosti SFÚ plánuje v tomto priestore vytvoriť mutlifunkčné kultúrne zariadenie – tzv. art house.
Podrobnejšie informácie o všetkých činnostiach, organizácii a výsledkoch SFÚ možno nájsť aj na adrese www.sfu.sk
Vznik Slovenského filmového ústavu můžeme datovat do roku 1963. Jaký byl tehdy jeho vztah k centrálnímu řízení Československého státního filmu?
Ešte pred vznikom SFÚ sa položili základy filmového archívnictva na Slovensku, keď z iniciatívy viacerých filmových historikov vznikol filmový archív pri požičovni filmov. Spočiatku bol SFÚ akoby slovenskou „pobočkou“ Československého filmového ústavu, neskôr po roku 1969 prešlo jeho riadenie pod pôsobnosť Ústredia Slovenského filmu, ktoré sa stalo centrálnou filmovou inštitúciou na Slovensku. Toto ústredie finančne patrilo pod slovenské ministerstvo kultúry a ideologické riadenie nad ním mal ústredný výbor komunistickej strany Slovenska. Po prijatí zákona o československej federácii bolo totiž riadenie a financovanie v oblasti kultúry čiastočne decentralizované a prenesené na národnú úroveň, pričom na Slovensku bolo toto „autonómne“ riadenie zabezpečené aj organizačne. Na rozdiel od českých zemí, kde vlastne nikdy nevznikla obdobná štruktúra ako na Slovensku, teda niečo ako ústredie českého filmu. V pomenovaní riadiacich orgánov naďalej pretrvával ich „československý“ rozmer a azda najtypickejším prejavom tejto česko-slovenskej disproporcie vo federálnom komunistickom štáte bolo usporiadanie v rámci samotnej komunistickej strany – na Slovensku existovala komunistická strana Slovenska s jej ústredným výborom aj s nižšími orgánmi, no v Čechách existovala naďalej len komunistická strana Československa…
Okrem SFÚ riadilo Ústredie Slovenského filmu aj dva filmové podniky – Slovenskú filmovú tvorbu Bratislava – Koliba a Slovenskú požičovňu filmov. V júli 1989 bolo ústredie zrušené a SFÚ sa stal organizačnou zložkou podniku Slovenská filmová tvorba. Po roku 1989 v súvislosti s plánovaným zrušením štátneho monopolu v kinematografii ministerstvo kultúry rozhodlo o privatizácii oboch filmových podnikov, pričom archívy a práva k slovenským filmom boli z tejto privatizácie vyčlenené a zostali majetkom štátu. Preto v roku 1991 SFÚ konečne nadobudol právnu subjektivitu, keď vznikol Slovenský filmový ústav – národné kinematografické centrum ako samostatná štátna organizácia. Po viacerých zmenách názvu aj organizačného usporiadania funguje SFÚ v tejto právnej subjektivite dodnes.
Od roku 1991 jste součástí mezinárodní sítě filmových archivů. Co pro Vás toto členství znamená?
Riadnym členom Medzinárodnej federácie filmových archívov FIAF je SFÚ od roku 2001. Členstvo v tejto organizácii pre SFÚ znamená nielen potvrdenie kvalít a rozsahu jeho činností v oblasti archívnej starostlivosti o filmy a súvisiace materiály, ale aj dôležité práva a záväzky. SFÚ ako člen FIAF môže svoje archívne zbierky verejne uvádzať vo svojom študijnom kine a môže využívať všetky materiály, informácie a know-how, ktoré FIAF svojím členom poskytuje. Zároveň však SFÚ musí rešpektovať podmienky a pravidlá katalogizácie, uloženia, ochrany a obnovy archívnych filmových zbierok tak, ako ich určil FIAF vo svojich dokumentoch. SFÚ ako zákonný depozitár a jediná štátna organizácia v oblasti audiovizuálneho dedičstva na Slovensku rešpektuje všetky dôležité pravidlá a zásady FIAF a postupne skvalitňuje svoje depozitné zázemie, technológie, katalogizáciu audiovizuálnych diel a iných zbierkových fondov, ako aj služby poskytované verejnosti.
Slovensko má na rozdíl od Česka zpracované akademické dějiny slovenského filmu. Jaký podíl má na této práci právě SFÚ?
Prvé výskumné iniciatívy a čiastkové práce v oblasti historického výskumu slovenskej kinematografie začali vznikať práve na pôde SFÚ v rokoch 1991 – 1993. Tu sa sústredil hlavný výskumný tím a jeho členovia začali spracovávať a následne v zborníkoch aj na konferenciách prezentovať svoje výskumné témy. Všetky tieto edičné a vedecko-výskumné aktivity vtedy zastrešoval práve SFÚ. Na jeho pôde sa rozbehol aj výskum v archívoch na Slovensku aj v zahraničí (najmä v Maďarsku a v Rakúsku), ktorého výstupom bolo zmapovanie archívnych dokumentov týkajúcich sa vývinu kinematografie na území Slovenska. Neskôr sa výskumné aktivity presunuli na Filmovú a televíznu fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Vzniklo tam akademické pracovisko, ktoré okrem výskumu zabezpečuje aj vysokoškolské vzdelávanie a odbornú prípravu mladých ľudí, ktorá je pre filmovú historiografiu tiež veľmi dôležitá.
Príprava a realizácia akademických dejín bola naozaj priekopnícka a pekná historická práca a na jej výkon SFÚ poskytoval primerané podmienky, vrátane premietania stoviek filmov pre členov výskumného tímu. Jeho lídrom bol Václav Macek, ktorý sa neskôr spolu s Jelenou Paštékovou stal aj hlavným spoluautorom knižných Dejín slovenskej kinematografie. Publikácia vyšla v roku 1997 vo vydavateľstve Osveta a na jej vydanie finančne prispel aj SFÚ. V súčasnosti obaja spoluautori pripravujú aktualizovaný text celých dejín doplnený o celé posledné desaťročie, pričom vydavateľom tejto verzie bude SFÚ. Bez priameho prepojenia výskumného tímu filmových historikov s filmovým archívom a s množstvom práce v oblasti základného výskumu (dokumentácia, filmografie, databázy, archívy sprievodných materiálov, písomných aj grafických dokumentov, scenárov a pod.) takýto výsledok totiž nemôže vzniknúť.
SFÚ aj ďalej pokračuje v tejto činnosti vydávaním monografických publikácií o osobnostiach slovenskej kinematografie (Martin Hollý, Štefan Uher, Juraj Jakubisko, Dušan Hanák, Ján Kadár, Martin Šulík a ďalší). Bližšie informácie o edičnej činnosti SFÚ možno nájsť na adrese http://www.sfu.sk/articles.php?category_id=9
SFÚ je aj pravidelným spoluorganizátorom česko-slovenských filmologických konferencií už od ich začiatku v roku 1997 a podieľa sa aj na vydávaní zborníkov z týchto podujatí.
Proč si myslíte, že se to dosud v Česku nepovedlo?
Nedokážem objektívne pomenovať všetky príčiny, pretože nepoznám podrobne stav a vzťahy v českom filmologickom kontexte. Jednou z príčin dlhodobo pretrvávajúcej absencie „akademických“ dejín českého filmu môže byť aj to, že toho „materiálu“ na základný aj aplikovaný historický výskum je v českom filme oveľa viac ako na Slovensku.
Ale možno je u vás aj nedostatočná koordinácia všetkých zložiek, ktoré sa na tomto procese nevyhnutne musia zúčastňovať – od filmových archivárov, cez katalogizátorov, bibliografov, dokumentačných pracovníkov, editorov a všetkých ďalších ľudí, ktorí svojou každodennou a nesmierne dôležitou prácou vytvárajú predpoklady na to, aby „akademickí“ historici mali dostatočné podklady pre svoje analýzy a syntetizujúci výskum.
V dnešnej dobe elektronických databáz a dostupnosti filmových diel na rozličných nosičoch by sa mohlo zdať, že napísať dejiny filmu je oveľa ľahšie ako kedysi, keď filmový historik musel sedieť v kine a „na kolene“ si písať svoje poznámky o filme…
Iste, ale netreba zabúdať na to, že to nesmierne množstvo filmového aj „papierového“ archívneho materiálu treba najskôr upratať, popísať, skatalogizovať, uložiť a sprístupniť, aby sa tak vytvorili predpoklady na seriózny historický výskum. A okrem toho – na také „akademické“ dejiny treba aj dostatok času a peňazí, pretože tí ľudia, ktorí to robia alebo by to chceli robiť, to nemôžu robiť zadarmo, ani popri žiadnej inej práci. Aj preto musí existovať organizácia, ktorá na takýto výskum vytvorí primerané materiálne aj finančné predpoklady a stanoví si ho ako jednu zo svojich priorít. Neviem, či NFA má takéto zámery, priority a finančné zdroje. Faktom však je, že bez NFA a bez jeho fondov takéto dejiny českého filmu nemôžu vzniknúť… No možno je už za nami doba „veľkých“ a syntetizujúcich dejín filmu a ťažisko historického výskumu sa presúva na čiastkové témy alebo na rôzne informačné publikácie encyklopedického charakteru.
Slovenský filmový ústav spravuje širokou škálu filmů, které se natáčely na Slovensku, nebo mají ke Slovensku jiný vztah. Je o ně mezi slovenskými kinaři zájem?
Slovenské filmy sa v uplynulých rokoch takmer celkom vytratili zo slovenských kín a ich priemerný podiel na trhu bol priam žalostný. Ak odpočítame koprodukcie s minoritnou slovenskou účasťou, tak v roku 2007 bol podiel divákov slovenských filmov na celkovej návštevnosti kín jedno percento (!!!) a z hľadiska dosiahnutých tržieb bol tento podiel ešte nižší. Je to jeden z najhorších výsledkov domácich filmov na vlastnom trhu spomedzi všetkých európskych krajín.
Tento stav bol spôsobený aj tým, že nových slovenských filmov vznikalo len veľmi málo, mali slabú propagáciu, zlé nasadenie a slovenský divák takmer stratil o slovenský film záujem. Čiastočný obrat nastal až v roku 2008, keď najskôr film Muzika a potom najmä Bathory konečne pritiahli do kín divákov aj na slovenský film.
Tie staršie filmy, ktoré spravuje SFÚ, v bežných kinách dnes asi už nemajú šancu a zostáva im len distribúcia vo filmových kluboch. Aj preto sa SFÚ sústreďuje na predaj filmov do televízií a najmä na vydávanie slovenských filmov na DVD. Naše edície výberu filmov z 80. a 70. rokov sa v uplynulých rokoch stretli s nevšedným diváckym záujmom, keď sa z každej kolekcie predalo viac ako stotisíc kusov. V tomto roku pokračuje SFÚ výberom desiatich filmov zo 60. rokov a na nasledujúci rok pripravuje ďalšiu kolekciu z tohto „zlatého“ obdobia slovenskej kinematografie. Ukázalo sa totiž, že divák na Slovensku síce veľmi nechce chodiť na slovenské filmy do kina, ale ešte stále si ich veľmi rád pozrie v televízii alebo na DVD.
Na internetových stránkách Slovenského filmového ústavu lze najít distribuční list filmu Dušana Hanáka Obrazy starého světa. Ten ale distribuuje Asociácia slovenských filmových klubov. Jak probíhá spolupráce Slovenského filmového ústavu se slovenským distribučním trhem? Mohou si i čeští kinaři objednat nějaký film od Vás?
Českí kinári si od nás slovenské filmy nielen môžu objednať, ale si ich aj pravidelne objednávajú. V spolupráci a Asociáciou slovenských filmových klubov uviedol SFÚ do distribúcie na Slovensku aj v Čechách tzv. malý zlatý fond slovenského filmu. Je to výber desiatich hodnotných titulov z obdobia rokov 1962 – 1980. Slovenské filmy sú aj pravidelnou súčasťou Projektu 100, ktorý sa koná v Čechách aj na Slovensku a v roku 2009 bude v rámci tohto projektu uvedený film Juraja Jakubiska Vtáčkovia, siroty a blázni.
Okrem toho SFÚ pravidelne poskytuje staršie slovenské filmy na podujatia v Čechách za podmienok, ktoré sú určené vo výpožičnom poriadku SFÚ. Ten je sprístupnený aj na internetovej stránke SFÚ na adrese www.sfu.sk/download/Vypozicny_poriadok.pdf
Z hľadiska distribúcie má SFÚ tú výhodu, že k všetkým slovenským filmom vyrobeným do roku 1991 môže nielen požičiavať filmové kópie, ale aj postupovať licenciu na akékoľvek verejné uvedenie týchto filmov. Svojím „odberateľom“ tak poskytuje komplexnú službu a aktívne hľadá aj ďalšie distribučné možnosti pre slovenské filmy.
Na Slovensku se ročně vyrobí přibližně 5 celovečerních filmů. Co je podle Vás hlavním důvodem, že se točí na Slovensku méně filmů?
Tých príčin je viacero a nemožno to zvaľovať len na chronický nedostatok financií. Celé sa to začalo začiatkom 90. rokov. Vtedy niektorí ľudia na ministerstve kultúry vyhlásili, že slovenský film je tovar ako akýkoľvek iný, a preto sa musí na trhu uživiť sám… Štátne filmové podniky boli sprivatizované netransparentným a veľmi nevhodným spôsobom, ktorý nevytvoril predpoklady na ich ďalší rozvoj. Majetok Slovenskej požičovne filmov ako monopolného distribučného podniku sprivatizovala spoločnosť Solarfilm. Tá sa však nevenovala distribúcii filmov (o slovenských ani nehovoriac!), ale len poskytovaniu čiastkových služieb pre ostatných distributérov, ako napríklad razenie titulkov a podobne. Archívne materiály a dokumentáciu bývalého štátneho podniku táto spoločnosť zlikvidovala, získaný majetok viac ako desať rokov prenajímala tretím osobám aj na nefilmové účely, až napokon celý areál predala jednému obchodnému reťazcu. Dnes na mieste bývalej požičovne filmov stojí lacný supermarket.
Ešte zložitejším osudom prešla Koliba, ktorú po mnohých politických ťahaniciach v roku 1996 získala akciová spoločnosť Štúdio Koliba. Tá nedokázala získaný majetok nielen rozvíjať, ale ani poriadne uživiť. Filmové technológie sa takmer zlikvidovali a po piatich rokoch sa spoločnosť dostala do konkurzu. Dnes na Kolibe sídli rozvíjajúca sa súkromná televízia a časť kolibského areálu bude po likvidácii laboratórií a zvukového domu asi slúžiť na developerské plány a na stavebné aktivity v atraktívnej bratislavskej lokalite.
Výsledkom je teda stav, že na Slovensku dnes nie sú technológie na spracovanie filmu a súkromné producentské spoločnosti sú výlučne odkázané na štátne dotácie, na zahraničné koprodukcie alebo na výrobu bežných produktov pre televízie.
Na Slovensku v 90. rokoch zanikol systém štátneho monopolu v kinematografii, ale nevytvoril sa žiadny nový. Aj preto sú filmárske iniciatívy „roztrúsené“, sporadické a chýba im systémové, organizačné, technologické aj finančné zázemie na kontinuálnu produkciu a na jej uplatnenie v distribúcii. Na takom malom trhu, akým je Slovensko, nie je možné zabezpečiť kontinuálny rozvoj domácej kinematografie bez účasti štátu, verejných zdrojov ani bez spolupráce subjektov v súkromnom sektore. Dôležitá je aj účasť Slovenska v programe MEDIA a vo fonde Rady Európy Eurimages.
Aké sú teda možnosti riešenia tohto stavu?
Treba povedať, že objem peňazí, ktorými štát podporuje filmovú tvorbu a ostatné kinematografické aktivity, sa od roku 2000 takmer strojnásobil. Dnes dosahuje úroveň priemerne 120 miliónov korún ročne, pričom najviac to bolo zatiaľ v roku 2006, keď štát rozdelil do kinematografie 170 miliónov . Je to síce viac ako predtým a podarilo sa vďaka tomu čiastočne naštartovať viaceré zaujímavé a úspešné filmové projekty. Stále je to však málo na kontinuálny rozvoj. A navyše – podmienky rozdeľovania verejných financií cez ministerstvo kultúry a jeho grantový program Audiovízia sú v mnohom obmedzujúce a pre filmovú výrobu neraz doslova nevhodné.
Aj preto vznikla medzi filmármi iniciatíva na zriadenie Audiovizuálneho fondu, ktorý by jednak zabezpečil viac zdrojov pre rozvoj kinematografie a jednak by vytvoril flexibilnejšie podmienky a väčšie možnosti na ich čerpanie. Túto iniciatívu, ktorej základy a prvé návrhy sa objavovali už od roku 1991, si osvojil súčasný slovenský minister kultúry Marek Maďarič (pôvodom filmový scenárista a dramaturg) a vytvoril pracovnú skupinu na prípravu zákona o Audiovizuálnom fonde.
Aký je aktuálny stav tohto zákona?
Počas viac ako jedného roka intenzívnej práce a celého legislatívneho procesu návrh zákona napokon schválil slovenský parlament 5. novembra 2008 absolútnou väčšinou všetkých prítomných poslancov. Podarilo sa teda zjednotiť politickú koalíciu aj opozíciu na tom, aby prijali vecné a konštruktívne riešenie, ktoré má reálne predpoklady vytvoriť vhodné podmienky na rozvoje slovenskej kinematografie. Po podpise zákona prezidentom republiky a zverejnení v Zbierke zákonov by mal Audiovizuálny fond vzniknúť k 1. januáru 2009. Znenie zákona schválené parlamentom možno nájsť na adrese www.nrsr.sk/Dynamic/Download.aspx?DocID=292054.
Počas celého nasledujúceho roka bude ešte rozdeľovať financie do kinematografie ministerstvo kultúry cez grantový program Audiovízia. Vznikne tak dostatočný čas na etablovanie riadiacich a výkonných štruktúr fondu, na notifikáciu zákona ako schémy štátnej pomoci v audiovízii pred Európskou komisiou a na prípravu celej administratívy na podávanie, spracovanie a posudzovanie žiadostí a uzatváranie zmlúv o podpore z fondu. Plná činnosť fondu sa začne v roku 2010, keď by zároveň mal zaniknúť program Audiovízia a jeho financie by sa mali presunúť do Audiovizuálneho fondu. Zároveň sa k nim pridajú finančné prostriedky získané od súkromných prispievateľov – televízií, distributérov, kinárov a prevádzkovateľov retransmisie. Zákon pritom určuje, že príspevok zo štátneho rozpočtu nesmie byť nižší ako celková suma príspevkov od súkromných subjektov. Odhadovaný objem disponibilných prostriedkov fondu by tak mohol dosiahnuť dvojnásobok súčasného stavu, čiže približne 250 miliónov korún ročne (8,3 milióna EUR). Ak audiovizuálny trh bude postupne – aj s podporou fondu – generovať lepšie výsledky, tak možno ten objem bude ešte vyšší.
Můžete nám sdělit, kolik je aktuálně na Slovensku kin?
Pokles počtu kín na Slovensku kontinuálne pokračuje už viac ako desaťročie. V roku 2007 bolo u nás 207 kín s 250 plátnami (vrátane 20 letných kín so sezónnou prevádzkou) a tri videokiná. Pre porovnanie – v roku 1990 bolo na Slovensku 703 kín a v roku 1993 už len 456. Podrobnejšie informácie možno nájsť v Správe o stave slovenskej audiovízie, ktorú každoročne vydáva Media Desk Slovensko a je prístupná v slovenskej aj anglickej verzii aj na internetovej stránke http://www.mediadesk.sk/files/Spravy-o-stave-SVK-audiovizie/Sprava-o-stave-SVK-AV-2007-FINAL-web.doc
Pokles počtu kín je zákonitý trend aj preto, lebo sieť kín za bývalého Československa bola predimenzovaná a po zmene vlastníckych vzťahov mnohé kiná stratili opodstatnenie alebo podmienky na svoju prevádzku. Aj keď stále máme iba dva multiplexy v Bratislave, postupne pribúdajú vo viacerých slovenských mestách viacsálové kiná. Po dlhšom čase úpadku tak dochádza aspoň k čiastočnej reštrukturalizácii siete kín. No staršie jednosálové kiná sú naďalej ohrozené, ich počet klesá a na ich technologické vybavenie a modernizáciu chýbajú finančné zdroje. O digitalizácii kín sa na Slovensku takmer nehovorí… Aj preto bude dôležité, aby sa podpora z Audiovizuálneho fondu v budúcnosti orientovala aj na kiná a aby sa tiež vytvorili vhodné investičné podmienky pre obnovu malých kín. Len tak môže vzniknúť aj väčší priestor aj pre slovenské filmy, pretože multiplexy sa vo svojom programovaní budú stále podriaďovať filmovému mainstreamu a veľkým hollywoodskym hráčom.
Při sledování slovenských žebříčků návštěvnosti kin si všímám výsledků českých filmů na Slovensku. Zatímco v Česku se v čele žebříčku drží český film třeba i několik měsíců, na Slovensku se během dvou až tří měsíců propadá. Jak slovenští diváci reagují na nejnovější českou produkci?
Myslím si, že české filmy sú pre našich divákov stále atraktívne, blízke a máme ich radi. Dôkazom je aj to, že v tabuľke TOP 10 divácky najúspešnejších filmov v slovenských kinách za rok 2007 boli dva české filmy – Vratné láhve na piatom mieste a Obsluhoval jsem anglického krále na siedmom mieste. Lepšie sa umiestnili už len americké globálne produkty. A podobne je to aj v televíziách. Takže slovenskí diváci z celej neamerickej produkcie dlhodobo najviac pozerajú české filmy. To, že ich neberú „za svoje“ natoľko intenzívne ako českí diváci, je podľa mňa celkom normálne a prirodzené. Napokon, výsledky slovenských filmov v českých kinách sú oveľa tragickejšie.
A to nehovorím o dabovaní slovenských filmov do češtiny pri ich uvádzaní vo vysielaní českých televízií. U nás český film predabovaný do slovenčiny nenájdete. Aj Tři oříšky pro Popelku radšej označíme ako film nevhodný pre deti do 12 rokov, než aby sme ho mali dabovať do slovenčiny… Nezabudnem však na svoje zdesenie, keď som na obrazovke českej verejnoprávnej (!!!) televízie videl príšerne nadabovaný slovenský film Quartétto. Myslím si, že to bol absolútne nevhodný a nedôstojný prístup Českej televízie ku kultúrnemu prejavu národa, ktorý je tomu českému stále najbližší. Je zaujímavé, že slovenskí herci, ktorí účinkujú v českých filmoch či seriáloch a zväčša pritom hovoria po česky, zjavne nikomu u vás neprekážajú. Ale vôbec nechápem, prečo ich už nechcete počuť hovoriť ich rodnou rečou v slovenskom filme? Ako typicky „federálne dieťa“ – môj otec totiž pochádzal z Českého Krumlova – sa proti tomu prirodzene búrim :-) No najmä mi je ľúto, keď vidím, ako sa od seba vzďaľujeme vzájomným kultúrnym (ne)poznaním, pričom u vás je, žiaľ, toto vzďaľovanie citeľne intenzívnejšie než na našej strane.
Slovenský filmový ústav patří mezi státní instituce. Můžete nějak ovlivnit financování slovenského filmu?
Slovenský filmový ústav nemá na financovanie nových slovenských filmov žiaden priamy vplyv. Ani by nebolo dobré, keby nejaký mal. Archívna a prezentačná činnosť by totiž mala byť dôsledne oddelená od grantovej činnosti a od rozdeľovania finančnej podpory na nové slovenské filmy. V opačnom prípade by totiž mohlo dôjsť k priveľkej koncentrácii finančných zdrojov do jednej inštitúcie, pričom by bolo v praxi dosť náročné striktne oddeľovať využívanie týchto zdrojov na „nekomerčné“ činnosti (akými sú starostlivosť o audiovizuálne dedičstvo a prezentácia kinematografie) a na podporu podnikateľských aktivít a projektov v kinematografii. Napokon, tie archívne a prezentačné činnosti by mal v plnej miere dotovať štát a podporná činnosť by zase mala byť čo najďalej od štátnych úradníkov (štandardný „arms length“ princíp v kultúrnej politike európskych krajín).
SFÚ však svojimi archívnymi fondmi, právami k starším slovenským filmom a tiež svojimi odbornými službami často vstupuje do koprodukcie na nových filmových projektoch. Tým nepriamo aj „finančne“ podporuje ich vznik, keďže svoje kapacity poskytuje ako koprodukčný vklad alebo za zvýhodnených podmienok. Takto vznikli napríklad filmy Papierové hlavy režiséra Dušana Hanáka, Otpimista (nový dlhometrážny dokument Dušana Trančíka), ako aj viacero filmových dokumentárnych cyklov. Najvýznamnejším projektom v realizácii s koprodukčnou účasťou SFÚ je cyklus 26 filmových dokumentov Zlatá šedesátá, ktorý realizujeme so spoločnosťou První veřejnoprávní producenta Čestmíra Kopeckého. Radi by sme zrealizovali aj dokumentárny cyklus o slovenskej kinematografii, ktorý by bol vhodný tak pre televízne vysielanie, ako aj pre zvýšenie kultúrnej a filmovej „gramotnosti“ na stredných školách.
Mezi nejvýraznější slovenské filmy poslední doby patří film Bathory Juraje Jakubiska. Myslíte si, že udělalo Slovensko chybu, když jej neposlalo do boje o Oskary?
Otázka v princípe nestojí tak, či Slovensko „urobilo chybu“, keď film Bathory nedelegovalo do kategórie najlepší cudzojazyčný film. Hlavným problémom, ktorý Slovenská filmová a televízna akadémia (SFTA) riešila, bolo to, či Bathory spĺňa všetky kritériá danej kategórie tak, aby ho americká akadémia napokon nevyradila z hry. Zároveň treba zdôrazniť, že SFTA má od americkej akadémie delegované právo rozhodnúť za Slovensko o nominácii pre túto kategóriu a nikto z americkej akadémie pritom SFTA nepredpisuje, ako sa má ten výber uskutočniť. Američania chcú len vedieť zoznam členov „výberovej komisie“, aby to bol do určitej miery reprezentatívny orgán a aby o nominácii za krajinu nerozhodoval jeden človek.
V procese výberu filmu za Slovensko sa v tomto roku vyskytlo viacero nedorozumení, ktoré boli zbytočne medializované a nafúknuté. Celkom chápem rozhorčenosť producentky filmu Bathory Deany Jakubiskovej nad konštatovaním, že tento film nespĺňa kritériá danej kategórie. A to, že sa to dozvedela od SFTA, je oveľa väčšmi „komunikačne“ vypätejšia situácia, než keby sa to dozvedela od americkej akadémie. Ale ani to nič nemení na skutočnosti, že rozhodnutie SFTA nominovať za Slovensko na Oscara film Slepé lásky, je legitímne a nemožno ho právne nijako spochybniť.
Pokiaľ ide o film Bathory, tak osobne si myslím, že pre túto súťaž by bol lepším kandidátom než komorný štylizovaný dokument (hoci s nepochybnými kreatívnymi kvalitami). Oscar totiž už dávno nie je primárne o umeleckej kvalite, novátorstve a objavnosti, ale najmä o filmovom „biznise“. A práve Bathory je film, ktorý môže svetu ukázať, že aj u nás sa dá vyrobiť veľký medzinárodný projekt. A navyše dosiahol, že Slováci v našich kinách po rokoch konečne objavili a prijali nový slovenský film. Preto mi je trochu ľúto, že pre Američanov vraj nie je dostatočne slovenský…
doc. PhDr. Martin Šmatlák (1961)
Vyštudoval filmovú vedu na bratislavskej VŠMU. Od roku 1983 pôsobí ako filmový kritik a publicista. V rokoch 1991 – 1993 bol riaditeľom Slovenského filmového ústavu, neskôr pôsobil ako pedagóg VŠMU. Pracoval aj v televíznom prostredí a na ministerstve kultúry. V súčasnosti je vedúcim katedry produkcie na Filmovej a televíznej fakulte a odborným pracovníkom Slovenského filmového ústavu. Od januára 2008 je aj členom rady SFÚ. Venuje sa aj filmovej legislatíve, kultúrnej politike a audiovizuálnemu dedičstvu. Zastupoval SR v riadiacom výbore fondu Eurimages a v súčasnosti je členom stáleho výboru Rady Európy pre Európsky dohovor o ochrane audiovizuálneho dedičstva.
Autor
