Zde se nacházíte: 25fps » Téma » … A na troskách sa zrodil film

… A na troskách sa zrodil film

TÉMA: Pohŕdanie (Le Mépris, r.: Jean-Luc Godard, 1963) – MICHAL MICHALOVIČ -

Kráčeli bohové kdysi světem, nádherné Múzy
A s nimi Apollón, pln hojivé síly jak ty.
A tys jednou z těch šťastných, která mě jako oni
Poslala život žít, a když putuji, tvář
Hrdinky mé, ať trpím nebo tvořím, je se mnou
V lásce, již skončí až smrt, neboť i tu od ní znám.
(FRIEDRICH HÖLDERLIN)

V roku 1963 nakrútil Jean-Luc Godard Pohŕdanie (Le Mépris), adaptáciu rovnomenného románu talianskeho románopisca Alberta Moraviu. Išlo o jeden z najdrahších francúzskych filmov roka (aj vďaka vkladu talianskeho a amerického producenta – rozpočet sa pohyboval okolo 500 miliónov frankov/1 milióna dolárov) a hlavnú ženskú úlohu tu stvárnila Brigitte Bardotová (jej honorár zhltol polovicu celého rozpočtu, väčšia časť zvyšku putovala na výplaty Jacka Palanca a Fritza Langa), v tej době hviezda najvyššej žiarivosti (podľa prieskumu z roku 1957 údajne okupovala 47 % rozhovorov Francúzov). Hoci od premiéry Na konci s dychom uplynuli len tri roky, medzi nakrúcaním – ako aj výslednou podobou oboch diel – je ohromný rozdiel. V Pohŕdaní Godard otvorene koketuje s klasickým štúdiovým spôsobom produkcie, no pri práci mu na krk neustále dýchali producenti Carlo „Mussolini“ Ponti a Joseph E. „King Kong“ Levine, ako ich režisér častoval v telegramoch. Vznik filmu a jeho príbeh sa v prípade Pohŕdania neustále prelínajú a zrkadlia jeden v druhom. Postavy Paula a Camille (Michel Piccoli a B.B.) sú aspoň do určitej miery odrazom Godarda a prvej manželky, herečky dánskeho pôvodu Anny Kariny (hrala okrem iného v režisérových filmoch: Vojačik (Le petit soldat, 1960), Žena je žena (Une Femme est une femme, 1961), Žiť svoj život (Vivre sa vie, 1962), Banda pre seba (Bande á part, 1964) či Bláznivý Petríček (Pierrot le fou, 1966). Podľa kameramana Raoula Coutarda malo ísť o „ľúbostný list za milión dolárov“. Problémy s producentmi Godard tiež zažíval na vlastnej koži. No a samotný spôsob nakrúcania, aký Godard sprítomňuje v scénach realizácie Odysey, bol v prvej polovici 60. rokov už skôr objektom akejsi neurčitej nostalgie za niečím, čo tu čoskoro už nebude, stelesneným v osobe Fritza Langa (hoci umrel až v roku 1976, po účinkovaní v Pohŕdaní už film ako režisér nenakrútil).

Pohŕdanie sa teda zrodilo na troskách vzťahov a Hollywoodskeho systému; vyrastá na nich, opiera o ne svoje základy, buduje si na nich vlastný tematický register aj estetiku. A predsa je tu ešte jedna rovina, ktorá vo viacerých momentoch presakuje na povrch celkom zreteľne, inokedy je len tušeným fantómom: grécka antika. Už samotný fakt nakrúcania adaptácie Homérovej Odysey Fritzom Langom je sprítomnenou debatou medzi klasickým a moderným. Navyše, keď nemecký klasik cituje poéziu Friedricha Hölderlina, do hry sa automaticky pridáva ešte romantické čítanie antického odkazu.[1] Ešte explicitnejšie to Godard vyjadril postavami Jeremiaha Prokoscha a Paula Javala. Producent chce Odyseu vyrozprávať ako moderný príbeh trápiaceho sa manželského páru (vraj preto trvalo Odyseovi desať rokov, kým sa vrátil z Trójskej vojny), na čo Lang, pochopiteľne, vonkoncom nechce pristúpiť. Keď Prokosch vidí v projekčnej miestnosti CinemaScopové[2] zábery majestátnych sôch, uspokojí ho len obraz nahej sirény v mori. V pozadí jeho nasledujúceho agresívneho a detinského výstupu, keď jako diskobolos vrhá kotúče s filmom, čítame povestný výrok jedného z vynálezcov kinematografie, Louisa Lumièra: „Kinematografia je vynálezom bez budúcnosti.“ V plnej sile sa tu pripomína motív smrti filmu – tiež sa tiahne celý dielom. Dochádza tu k stretu viacerých kultúr a generácií, vystupujú tu predstavitelia rôznych národov s určitým dejinným odkazom za sebou. Pri nakrúcaní to bolo tiež pomerne rôznorodé: Francúz nakrúcal v Taliansku s francúzskymi hercami hlavných úlohách, vo vedľajších rolách sa objavili Rakúšan (Lang bol v skutočnosti rakúskeho pôvodu), Talianka (Giorgia Moll – stvárnila Prokoschovu asistentku Francescu) a Američan. Pestrá mozaika vytvára obraz európskej kultúry, jej zdrojov a vzájomných vplyvov. Jacques Aumont zhrnul hybné princípy Pohŕdania nasledovne: „Odysea je epická, ale zároveň je to aj tragédia, v tom zmysle, že ukazuje, ako je osud ľudstva vopred spečatený vyššími silami. Pohŕdanie je tiež tragédia, aj keď sily, ktoré zovierajú Camille a Paula nie sú božské, ale príliš ľudské (alebo socio-psychologické, aby sme použili dobovú terminológiu). V pohybe od jednej menovanej tragédii k druhej je úlohou filmára prepisovať – spôsobom, ktorý rešpektuje originál, namiesto masakry á la Prokosch. Je to jednoduchá, ambiciózna úloha, ktorá sa musí povzniesť nad myšlienku, že aj keby naša kultúra nebola ničím iným než gigantickým a neukončiteľným procesom prepisovania, stále by sme sa mali vracať k našim prameňom, zdrojom – aj keď po ich súmraku, stále musíme rozprávať o bohoch.“[3]

„Nikdy som nechápal, prečo je Pohŕdanie také obľúbené. Z komerčného hľadiska to je film, ktorý zarobil veľa pro tých, ktorí naň vlastnia práva. Vždy sa umiestni vysoko v zoznamoch ľudí. Myslím si, že to je jednoducho preto, že vychádza z románu napísaného v americkom štýle, s elementárnym príbehom, ktorý nie je môj vlastný. Je to film, ktorý má mnoho slabostí.“

(JEAN-LUC GODARD)

Článek původně vyšel ve slovenském časopise KINEČKO (číslo 1, ročník 2010, strana 4). Za povolení k jeho otištění autorovi i redakci děkujeme.


[1] V dokumente Dinosaurus a dieťa, dialóg v ôsmich častiach medzi Fritzom Langom a Jeanom-Lucom Godardom zo série Filmári našich čias (Le dinosaure et le bébé, dialogue en huit parties entre Fritz Lang et Jean-Luc Godard, 1967) sa Lang opakovane vracia k pojmu romantický. Lotte H. Eisnerová poukázala v knihe Prekliate plátno (L’Ecran Déminiaque) na to ako nemecký filmový expresionizmus, kam spadá aj Langova raná tvorba, nadväzoval viac na romantické tendencie nemeckého umenia, než na výtvarný expresionizmus.

[2] Lang vo filme: „CinemaScope nie je pre ľudí. Iba pre hadov a pohreby.“

[3] Aumont, Jacques: The fall of the gods: Jean-Luc Godard’s Le Mépris (1963). In: Hayward, Susan – Vincendeau, Ginette (eds.): French Film. Texts and Contexts. Routledge, London and New York, 1990, s. 227 – 228

Print Friendly

Autor

Počet článků : 115

Zanechte komentář

© 2012 25 fps, o.s., Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

Zpět nahoru