Feministický mesianizmus v krajine za zrkadlom

Po Avatarovi sme uvítali v kinách druhý najvyhypeovanejší blockbuster. Notoricky známy príbeh o dievčatku, ktoré sa prepadlo do ríše divov z pera Charlesa Dodgsona (vystupujúcim pod autorským pseudonymom Lewis Carrol) sa stal jedným z najinšpiratívnejších zdrojov 19. storočia. Od otrockého prepisu na plátno, cez rôzne dobové modifikácie a hybridizácie až po erotický muzikál. Ťažko by sme hľadali kánonickejšie dielo bizarnej imaginácie prevtelené do nespočetných inkarnácií. Za Alicou ďaleko zaostáva i Čarodej zo Zeme Oz, výplody bratov Grimmovcov. Podobný stimulujúci a inšpiratívny status si snáď udržuje iba grécka a kresťanská mytológia. Najnovšiu revidovanú verziu nám servíruje gigant detských snov, Disney Pictures a excentrický umelec, Tim Burton.

Po Gilliamovej Krajine prílivu (The Tideland) a science-fiction adaptácii pre televízny kanál SyFy pod skromným názvom Alice je králičia nora opäť v prevádzke. Burton nás berie na prechádzku ríšou divov, jeho osobnou víziou psychadelického tripu násťročnej dievčiny. Ako nás režisér poučil, nemá to byť remake a ani sequel. Hlavná hrdinka dospela a ako 19-násťročná sa vracia do miesta ,,pod zemou“, aby znovu prežila odyseu pitoreskných a nonsensových udalostí. Sladká amnézia opláchla Alici pamäť, takže si na nikoho a nič nespomína, ergo nič jej nebráni sa znovu pustiť po rovnakej cestičke vzrušujúcich dobrodružstiev. O scenár sa postarala disneyovská dvorná dáma, Linda Woolverton, osoba zodpovedná za dialógy Krásky a zviera, Levieho kráľa, ale i Mulan. Prepletenec ani-remaku, ani-sequelu nás láka do svojich osídiel aj polarizovanými okuliarmi.

V ríši divov sa žiadne zázraky nedejú. Režisér nám sprostredkováva exkurz do svojej a Dodgsonovej snovej mysle s rozprávajúcimi kvetinami, antropomorfizovanými zvieratami a vyšinutými ľuďmi. Gothic rozprávková krajina s nádychom vízií Roalda Dahla v prvých minútach uhranie. No s nástupom druhého adrenalínovejšieho dejstva sa zunuje. Jej pochovávanie dokoná tretie dejstvo s exhibíciou nezmyselného množstva klišé a ,,inšpirácií“. Burton dokáže úspešne aktualizovať (rozumej natočiť remake) aj existujúce filmové diela, o čom sme sa presvedčili pri Karlíkovi a továrni na čokoládu, no bohužiaľ Alica ťahá za jeden povraz s ľudoopmi z Planéty opíc. Snaha za každú cenu natočiť komerčne úspešný (tzn. masovo prístupný) film zatieňuje Burtonov rukopis. Pohlavári u Disney vedia presne ako úspešne parazitovať na svojom cieľovom segmente divákov do 15 rokov a ich rodičoch (ten nechutný gigantický duálny product placement si mohli odpustiť).

Alica v ríši divov ukážkovo demonštruje trend hollywoodskych fantastických filmov. Uspokojenie oboch diváckych demografických skupín: detí i rodičov. Zatiaľ čo v prvých dvoch dejstvách sa väčšinou pracuje so známou látkou z knižnej predlohe, tretie dejstvo predstavuje filmovú transvestiu. Práve v ňom sa explicitne miešajú dve hybné sily: filmový Pán prsteňov a Kroniky Narnie. Prvý dokázal upútať masy divákov rozprávkou pre dospelých, pričom druhý imponoval hlavne zástupom detí. Natočiť ideálny film pre obe skupiny je sizyfovský údel, no v tomto prípade sa majster tesár Burton uťal. Klimax v podobe légií počítačom generovaných postáv na gigantickej šachovnici a alúzia hraničiaca s persiflážou na davy orkov rojacich sa pred Helmovým žľabom a zároveň i na záverečnú epickú bitku v prvej a súboj mano-a-mano v druhej Narnii predstavuje potrat pre carrolovsko-burtonovské embryo, ktoré sa vyvinulo v predchádzajúcich dejstvách.

Symbolika oscilujúca medzi kresťanskou mytológiou a Ezopovými bájkami bola správne zvolená pre obe množiny divákov, no nutkanie oraziť film nálepkou ,,skutočných“ fantasy príbehov práve epickou bitkou dobra a zla prispieva k nežiadanému antiklimaxu a trápnej gýčovosti. Prirodzene na týmto epickým gýčom panuje aktuálny hollywoodsky moloch – tretí rozmer. Pod jeho nadvládou sa transvestia mení na prachsprostú prostitúciu a film o problémoch dospievania, vlastnej identity a emancipácie na obyčajnú ,,pouťovou“ atrakciu. Trend aktuálnych fantasy príbehov je okrem vyššie spomínaných diel poškvrnený ikonou mladého gothic dievčaťa a jej rebéliou. Alica bola účelovopokrstená Súmrakom. Paradigma rozprávkovo-fantastických príbehov 21. storočia pozostáva zo ,,svätej“ komerčnej trojice: Pán prsteňov, Narnia a Súmrak.

Expozícia filmu začína tradičným postavením žien vo viktoriánskej ére, ich submisívneho statusu a aristokratickej nadvlády. Burtonova reimaginácia sa odohráva 13 rokov po pôvodnom dobrodružstve, kedy by sa takmer dvadsaťročná Alica mala čoskoro stať novou členkou anglickej aristokracie. Hrdinka si vo svojom vopred nalinajkovanom svete osvojila psychohygienické cvičenie praktikované jej zosnulým otcom: myslieť na šesť nezmyselných vecí ešte pred raňajkami. Už na začiatku si môžeme všimnúť tlejúci plamienok nonsensu spopularizovaného autorom Alice v krajine zázrakov, jedného z mála pozitív, ktorými sa môžeme nová verzia Alice pýšiť. Únik z reality v tomto prípade nie je produktom slabosti hlavnej protagonistky čeliť udalostiam, ktoré boli vopred rozhodnuté a naplánované bez jej súhlasu, práve naopak, únik z reality predstavuje manifestáciu vzoprenia ženského ducha, nabrúsenie a pozdvihnutie feministického meča proti panujúcemu patriarchátu.

Feminizmus a gynekokracia budú najčastejšie skloňované pojmy v spojení s ríšou divov. Všetky gotické i bizarné výjavy zapadnú prachom, pretože v krajine ,,pod zemou“ vládne hebká, no neúprosná ženská päsť. Zobrazovanie mužského pokolenia naberá rysy morálnych i mentálnych slabochov a pridáva na ich zraniteľnosti. Pomätení schizofrenický Klobučník, pokrytecký a úlisný dolník Stayne, prestrašený Biely králik, pochabý zajac, obézne infantilné dvojičky Tweedledee a Tweedledum …etc. Krajina zázrakov je de facto prekrútenou projekciou reality, karikatúra vládnucej patriarchálnej aristokracie, pričom latentná pedofília a adorácia predpubertálneho tela (ako aj iné sexuálne fantázie; falické plameniaky eliminované na tolerovateľné minimum) bola nahradená glorifikáciou ženského princípu a jeho nadvlády nad primitívnym mužským.

Avšak ani feminizmus neobchádza naľahko, groteskné zobrazovanie vládnucich žien rehabilituje iba relatívna normálnosť (v kontexte ideálnosti) hlavnej hrdinky. Najväčšiu pozornosť venoval Burton Červenej kráľovnej (v podaní jeho dlhoročnej partnerky Helen Bonham Carter entuziasticky emulujúcej herecký prejav Mirandy Richardson zo seriálu Čierna zmija), infantilnému uzurpátorovi a tyranovi Ríše divov s diagnózou extrémnej hydrocefalitídy. Protipól mala predstavovať Biela kráľovná (súboj bielej a červenej ako alúzia na Vojnu ruží), no aj tá patrí do panoptika abnormálnych postáv. Aj keď sa na plátne objaví iba zopár krát, predstavuje jednu z najzaujímavejších postáv. Biela kráľovná (Anne Hathaway) fascinuje hlavne schizofrenickosťou (dichotómiou), podľa paradigmy detských rozprávok by mala symbolizovať dobro, no jej excentrické správanie a fascinácia mŕtvymi vecami buduje charakterovú tenziu – neustály boj kráľovnej s ,,temnou stranou“ ľudskej psyché a latentným psychopatizmom.

Najvýsadnejšie postavenie má samozrejme Alica. Zosobnenie feministického titána v súboji s všeobecne uznávanými konvenciami a nalinajkovaným osudom. Okamžite dostávame odpoveď, prečo sa hrdinka vzoprie svojmu osudu zosnovanému tradíciami maskulínnej spoločnosti (teda submisívne postavenie viktoriánskej ženy a poslušnosť a oddanosť mužom, črty islamskej kultúry sú neodškriepiteľné) práve v psychadelickom prostredí pitoreskných výplodov. Práve Alicina normálnosť dostáva v bizarnom prostredí punc nenormálnosti, deviácie od všeobecne uznávaného štandardu. Ale hrdinkina nenormálna normálnosť nie je jediným unikátnym atribútom. Práve naopak, táto paradoxná vlastnosť slúži ako prekurzor k vznešenejšiemu atribútu, resp. Postaveniu, a to k evidentnému mesianizmu. Dodgson ako aktívny člen anglikánskej cirkvi a ašpirujúci kňaz projektoval kresťanskú symboliku aj do svojho diela. Burton navyše akcentuje kresťanskú mytológiu prostredníctvom fantasy propriet podobne ako C. S. Lewis vo svojich Kronikách Narnie.

Burton zachoval psychadelického ducha predlohy, no zašifrované Dodgsonove posolstvá sa strácajú pod balastom komercializmu. Najnovšia filmová adaptácia pramatky moderných fantastických príbehov bola degradovaná na fantasy atrakciu. Na druhej strane zhodnotila umeleckú hodnotu prehliadanej a podceňovanej Gilliamovej adaptácie. Ak sa bavíme o Alici v krajine zázrakov ako o dospeláckom, neortodoxnom, temnom a čiernohumornom prevedení, Krajina prílivu je jednoznačný víťaz.

Alica v krajine zázrakov (Alice in Wonderland)

Režie: Tim Burton

Scénář: Linda Woolverton podľa predlohy Lewisa Carrola
Kamera: Dariusz Wolski

Střih: Chris Lebenzon
Hudba: Danny Elfman

Hrají: Mia Wasikowska (Alice Kingsley) , Johnny Depp (Klobučník), Helen Bonham Carter (Červená kráľovná), Anna Hathaway (Biela kráľovná), Crispin Clover (Dolník), Matt Lucas (Tweedledee a Tweedledum) a ďalší.

USA, 2010, 109 minut