Fish Tank

Fish Tank je zázračným úkazom, vo svojej iluzívnej jednoduchosti snúbi filmársku virtuozitu, civilnosť, dramatickosť a cit pre mizanscénu. Uhrančivá až hypnotická kompozícia objektov v zábere vyvolá reminiscencie na Felliniho. Režisérka Andrea Arnold predviedla manifest sociálneho realizmu a o niekoľko krokov predbehla aj bratov Dardennovcov s Mlčaním Lorny.

Taliansky neorealizmus dokázal pretransformovať na celuloid surovú silu a potenciál nelichotivej reality, ale i snahu o materializáciu skutočnosti. Neprofesionálny herci, improvizovaný scenár, natáčanie s obyčajnými ľuďmi…to všetko sú prekurzory, ktoré formovali pseudodokumentaristického ducha fiktívnych príbehov. V súčasnosti opäť zaznamenávame trend autentizácie príbehu v kinematografii. Mnoho filmárov experimentuje s ,,iným“ pohľadom, napríklad Brian de Palma vytváral koláž ,,autentických“ záberov z bezpečnostnej kamery, či z osobnej kamery vojaka v snímke Redigované. Proces autentizácie je najmarkantnejšie viditeľný na amerických hororoch, ktoré sa snažia umocniť divácky zážitok sprostredkovaním kvázi skutočnosti (Rec, Monštrum, The Poughkeepsie Tapes, etc.). No jednými z najdôslednejšími a úspešnými pokračovateľmi neorealizmu sú v súčasnosti britský filmári.

Najvýraznejšími osobami britského neo-neorealizmu sú Ken Loach, Lynne Ramsay a Mike Leigh. Práve za duchovné dieťa Loacha a Ramsay sa považuje Andrea Arnold, bývalá herečka a momentálne filmárka, ktorá už stihla neraz zažiariť ako na festivalovom okruhu (Red Road vďaka, ktorej začalo byť jej meno skloňované s autormi ako Lars von Trier a Michael Haneke), tak aj na cenách Akadémie (krátkometrážna snímka Wasp). Ováciami ovenčená je i jej najnovšia snímka Fish Tank natočená naturalistickým spôsobom v duchu britského sociálneho realizmu, tzv. ,,kitchen-sink“ realizmu.

Režisérka sleduje príbeh 15-ročnej rebelky na predmestí Essexu. Mia je veľmi rázna tínejdžerka, ostrá ako britva, čo dáva najavo od začiatku filmu častým kliatím a násilníckymi sklonmi. Miino správanie nie je ani tak produktom hormónov, ako zázemia z ktorého pochádza a prostredia, v ktorom vyrastala. Dcéra slobodnej matky (Kierston Wareing), žijúca v byte pripomínajúcom sociálnu ubytovňu nielen minimalistickým prístupom k nábytku, ale i konštantným bordelom (vyššia úroveň od bežného neporiadku). Bariéry medzi ňou a jej matkou narástli do rozmerov permanentnej ignorácie čohokoľvek, čo je matka prikazuje. Ignorácia jej obojstranná, pretože matka svoje búriace sa dieťa nielen nezvláda, ale nemá oňho ani záujem. V rodinne prichádza k statusu quo, vyhovujúcemu obom stranám, nakoľko im zaisťuje takmer neobmedzenú slobodu žiadnymi rodinnými konvenciami.

Zápletka príbehu stojí na dočasnej ilúzii nukleárnej rodiny, keď sa na scéne objaví matkin nový priateľ Connor (Michael Fassbender). Výhody plynú obojstranne, matka má konečne spoločnosť na odvrátenej strane manželskej postele a dcéry zistili, aké je mať otca. Emulácia rodinného života začína okamihom, kedy Connora vyhodila z domu jeho ,,matka.“ Spoločný rodinný výlet k nádrži na odchov rýb iba korunuje prchavú idylku. Connor naháňa ryby so slovami, aké sú hlúpe, lebo sa nechajú chytiť. Arnold dokáže aj v takomto obyčajnom geste obsiahnuť predzvesť devastujúcich udalostí, ktoré budú nasledovať. Až príliš skoro sa začnú črtať kontúry gréckej tragédie a Elektrin komplex sa začína hlásiť o slovo.

Andrea Arnold nenápadnými náznakmi dáva najavo akým smerom sa bude príbeh odvíjať. Od prvých uprených pohľadov z očí do očí a nezáväzné pohľady sa divákom rozvinie v mysli trajektória jednotlivých medzizastávok, ktoré ,,mladý“ milenci absolvujú. Rozprávanie zaujme štylizovanou rutinnosťou, nenápadnou tragédiou v šírom veľkom svete, zakonzervovanou medzi stenami nenápadného bytu. Režisérka vzbudzuje v divákoch dojem, že sú svedkami skutočnej aférky. Spolu s uvedením filmu stihla divácku obec obísť správa o debutantke Katie Jarvis (v úlohe Mii), ako padla do oka. Práve sa rozchádzala so svojím na stanici a energia a temperament, ktoré z nej sršali okamžite zaujali. Predstaviteľka zloemného srdca sa našla, Cassanova a potenciálna otcovská figúra sa snúbili v postave Michaela Fassbendera. Voľnomyšlienkarská alkoholická matka s potlačenými materskými citmi tvorí poslednú hranu milostného trojuholníka v neobyčajne-obyčajnej urban love story. Režisérka exemplárne a bravúrne predviedla, čo to vlastne ,,kitchen-sink“ (ale i všeobecne sociálny) realizmus je.

Ak odhliadneme od režisérkinej virtuozity sociálneho realizmu, najväčšou atrakciou Fish Tank je práve mladá krv, Katie Jarvis. Práca s nehercami, či neprofesionálnymi hercami nie je iba dozvuk neorealizmu, ale i obľúbená praktika nezávislých filmárov. Práva autenticita, ktorou tieto osoby sršia, dodáva snímke ducha. Fish Tank v podstate funguje ako one-man-show, nakoľko ústrednej téme dominuje postava samotná, mladá nekonvenčná dievčina hľadajúca vlastnú identitu. Postava Mii v sebe kumuluje dva protipóly, ženský a mužský. Práve táto bipolarita poháňa celý film. Mia je na jednej strane drsná emancipovaná rebelka, akési mužské alter ego chľastajúce pivo s osvojeným slovníkom pokrývača a dláždiča. Túto ,,temná“ stránku osobnosti uhrančivo ilustruje tretie dejstvo. Rebélia a zlomené srdca prerastú do série trestných činov, pod ktoré sa Mia „podpíše“ veľmi chlapským spôsobom.

Estrogén nezostáva nič dlžný a v scénach, kde absentuje Pán Hyde, spoznáva Dr. Jekylla, Miiunu ženskú stránku. Režisérka buduje priepastný rozdiel medzi oboma osobnosťami. Hlavná postav je v podstate dievčaťom-dieťaťom, princeznou s ideálmi a dožívajúcou naivitou o láske. Oba Miine póly sú preklenuté často až ambivalentným správaním. Exemplárnym príkladom je Miina posadnutosť chradnúcim koňom. Ľútosť nad chorým uväzneným zvieraťom v nej prebúdza nežnejšiu osobnosť, no vyslobodenie si prizve svoju drsné alter ego pohybujúce sa na hrane zákona.

Súboj oboch polovičiek sa prejavuje i na  objektoch záujmu. Kde v jednom rohu ringu sedí Connor, matkin priateľ, zosobňujúci exkluzivitu, ktorá Miu priťahuje, v opačnom rohu sedí obyčajný, až druhoradý chalan zamastený od celodenného rýpania sa vo vrakoch. Tragédia sa rodí práve na zámene oboch identít, respektíve obe identity sú v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Pred Connorom sa postava ocitá vo svojom ženskom režime, teda naivnej princezničky veriacej v pravú lásku, namiesto číro mužského pohľadu v duchu populárneho hesla ,,ošustit & opustit.“ Preto i vzťah s bezvýznamným opravárom sa zasekne na bode nula.

Ručná kamera a sledovanie hlavnej hrdinky a jej bežný život upomínajú na latentný dokumentarizmus. Režisérka prehovára k divákom prostredníctvom metafor bežného života. Vyššie spomínaná nádrž na odchov rýb srší negatívnymi konotáciami, zatiaľ čo scény s chorým koňom dýchajú idealizmom. Kôň na ,,smrteľnej posteli“ ako symbol bájnej entity, ktorá mladú hrdinku zachráni, vyslobodí  z essexského predpeklia, ale i z okov ubíjajúcej reality. Hrdinka sa často uchyľuje do odľahlého bytu, v ktorom nacvičuje tancovanie, zúfalý únik pred realitou, no vždy iba dočasný. Po návrate musí opäť čeliť strastiam nevydareného života, za ktorý obviňuje matku. Niektoré metafory pozostávajú až z archetypálnych symbolov, no aj napriek tomu dosahujú ikonický charakter.

Fish Tank je zázračným úkazom, vo svojej iluzívnej jednoduchosti snúbi filmársku virtuozitu, civilnosť, dramatickosť a cit pre mizanscénu. Uhrančivá až hypnotická kompozícia objektov v zábere vyvolá reminiscencie na Felliniho. Režisérka Andrea Arnold predviedla manifest sociálneho realizmu a o niekoľko krokov predbehla aj bratov Dardennovcov s Mlčaním Lorny.

Fish Tank
Scénář a režie: Andrea Arnold
Kamera: Robbie Ryan
Hrají: Katie Jarvis, Michael Fassbender, Rebecca Griffiths, Charlotte Collins, Grant Wild, Kirsty Smith a další
UK, 2009