Epigónska cesta za transcendentálnom
Vedecko-fantastický žáner prešiel za ostatných pár rokov míľovými evolučnými krokmi a neustále napreduje. Zvrátený génius Richard Kelly nás šokoval dystopickým multimediálnym a transnaratívnym monštrom The Southland Tales (distribučný názov Apokalypsa znie až nechutne gýčovo), svojim kultovým Donnie Darkom a The Box evokuje základné piliere francúzskeho nového románu, kde sa príbeh dostáva do submisívnej polohy voči samotnej sujetovej štruktúre. Bowieho syn, Duncan Jones, vyrazil dych minimalistickým, zato psychologicky pútavím Mesiacom so silne existencialistickým podtónom. Z marginálneho smiešneho žánru na odreagovanie sa postupne stala dráma a decentný konkurent nežánrovým snímkam.
Ďalším sci-fi, ktoré otvára trinástu komnatu tohto žánru, je nenápadný rumunský film natočený v koprodukcii s Francúzskom za švajčiarske peniaze, Cesta za horizont alebo v originály ešte tajomnejší názov, Ikarovo detstvo. Počin debutujúceho režiséra Alexa Iordachescu sa síce pohybuje v žánrovej podmnožine a aj napriek tomu, že nedisponuje obdobným presahom ako vyššie spomínané diela, v našich zemepisných šírkach predstavuje dôležitú komoditu. V rámci žánrovosti predstavuje dlho opomínanú a obchádzanú ,,temnú“ stranu vedecko-fantastických filmov a podieľa sa na vytváraní podhubia nekomerčných a artových sci-fi filmov. Tým sa podieľa na budovaní dôležitej a neoddeliteľnej defenzíve komerčnému sci-fi aké predstavujú na výsosť hlúpy Transformers, celovečerná sprostá patriotistická agitka natočená za jediným účelom: masové regrútstvo novej krvi do decimujúcej sa armády Spojených štátov amerických.
Aj keď z pohľadu distribútora ide o komerčné harakiri, význam Cesty za horizont je takmer avantgardný, dalo by sa povedať až metafyzický. Režisér i scenárista v jednej osobe sa vracia ku koreňom sci-fi, kedy hyperdynamizmus a akcia nedominovala nad ideou a posolstvo nebolo tak bizarne a zbytočne nedonosené a zakrpatené. V tomto prípade je žánrová nálepka zbytočná, pretože žiadne gigantické roboty, paralelné vesmíry, uslintaní votrelci sa nekonajú, zostáva len človek a jeho zápas s (pod)vedomím. V momente, kedy poprie žánrovosť vlastne obohacuje žáner sci-fi, nakoľko v Ceste za horizont sa žánrové aspekty nachádzajú naozaj iba v latentnej podobe. Príbeh o hendikepovanom právnikovi, ktorý mal všetko, ale nezostalo mu takmer nič okrem chátrajúceho tela snažiaceho sa z posledných síl si zreštaurovať život do pôvodného stavu, pripomína skôr melodrámu z nemocničného prostredia.
Iordachescova neustála juxtapozícia experimentálnych nemocničných priestorov a priľahlého lesa upomína na bipolárnosť súčasného sveta, rázcestia, na ktorom stojí každý človek, každou nohou v inom svete. Svet vedy a prírody, slobody a zotročenia, kultúry a pseudokultúry. Vynikajúca tematizácia úniku človeka pred sebou samým, svojou podstatou a existenciálnou krehkosťou a neustále utiekanie sa do lona vedy za účelom hľadania odpovedí na otázky vesmíru a všetkého. Hlavný protagonista sa bezhlavo a zúfalo vrhá do experimentálnej liečby, ktorá by mala zrekonštruovať jeho fyzickú schránku, vďaka čomu by sa mal napraviť aj jej psychický obsah. Najilustratívnejšou scénou vystihujúcou obsah zdeľovaného posolstva je dezorientovaný protagonista blúdiaci v horúčkovitom rauši sterilnými koridormi nemocničného zariadenia s paranoidným výkrikom ,,Chcú sa ma zbaviť!“
Egocentrizmus a objektivizmus protagonistu zaviedol do predpeklia, z ktorého nieto jednoduchého ani jednoznačného úniku. Fyzický zápas sa transformuje na transcendentálny. Hlavný hrdina opantaný vidinou nového života sa nechá lapiť do osídiel moderného Mefistofela a jeho ilúzia je posilňovaná naoko ústretovým doktorom a dvoma zvodnými sestričkami v útrobách nemocnice, zatiaľ čo transcendentálna stránka jeho osobnosti sa manifestuje iba v priľahlom lese a to len za prítomnosti postihnutej doktorovej dcéry, ktorej snaha a motívy na oslobodenie ,,spútaného“ pána Vogela zostávajú obostreté rúškom tajomstva.
Scény v prírode, ale i v nemocničnom prostredí neskrývane odkazujú na velikána ruskej moderny, Andreja Tarkovského. Mohli by sme vypísať x-príkladov na Iordachescovu citáciu a sústavné parafrázovania sovietskeho filmového veľmajstra, ale to by bolo zbytočné. Všade nasiaknutá melanchólia, pomalé pohyby kamery, rezignácia na dynamizmus súčasných (nielen) sci-fi filmov a k tomu všetkému transcendentná aureola obostierajúca celý film, čí implicitná prítomnosť religiózneho aspektu bez akejkoľvek propagácie konkrétneho vierovyznania, pôsobia ako otvorená a vedomá invokácia Tarkovského oeuvre.
Je toto epigónstvo, tento Alex Iordachescu navliekajúci sa do posmrtného kostýmu Andreja Tarkovského, zlý, zbytočný, rúhačský, plagiátorský? Absolútne nie. Iordachescov počin iba upozorňuje na potrebu (nielen) spiritualistických sci-fi, na prebratie sa z letargie ubíjajúcej masovej kultúry, ba čo najviac, že od dôb Tarkovského sa moderná civilizácia absolútne nepohla, stagnácia trvajúca niekoľko desiatok rokov iba potvrdzuje slabosť človeka a jeho atrofovanie v súčasnom svete. Cesta za horizont je vo svojej podstate lyrikou v pohyblivých obrazoch a vďaka binárnej juxtapozícii a dômyselnej mizanscéne napovedajúcej o odpovediach na nepoložené otázky. Obraz a obraznosť celej snímky dominuje nad slovami a to aj napriek tomu, že sa traja scénaristi snažili vložiť do malých dialógov veľké ideje a výsledným efektom sú mätúce repliky, nejasné motivácia niektorých postáv, či absencia dramatických zvratov. Aj napriek nevýraznej, či dokonca absentujúcej gradácii, sa katarzia dostaví, aj keď v skrytej podobe. Nakoniec nebude ani jasné, či naozaj išlo o epigónstvo alebo o skrytú podobu apoteózy.
L´Enfance d´Icare
Režie: Alex Iordachescu
Scénář: Marcel Beaulieu, Alex Iordachescu, Marianne Brun
Kamera: Marius Panduru
Hudba: The Young Gods
Hrají: Guillaume Dépardieu (Jonathan Vogel), Alysson Paradis (Alice Karr), Carlo Brandt (Stivlas Karr), Sophie Lukasik (Anna Vogel), Dorotheea Petre (Anna) a další
Francouzsko, Rumunsko, Švýcarsko 2009, 96 min.
Premiéra: 05.05.2011
Distributor: EuCiGo
zdroje obrázků:
Autor
Komentáře (1)