„Čapek bol pre mňa vždy kvalita“

Daniel Maráky (1976), syn rodičů-etnografů, rodák z Bratislavy. Vystudoval SPŠ stavební, sociologii, nějaký čas dokumentární tvorbu, ale nakonec zakotvil na katedře režie pražské FAMU. Zde natočil krátkometrážní film Mezi dobře a lépe. V cyklu Čapkovy kapsy režíroval povídku Závrať, příběh o tom, co dovede psychoanalýza Sigmunda Freuda použitá jako nástroj k odhalení zločinu.

Jak vnímáte osobnost spisovatele Karla Čapka? Co pro vás tento autor znamená?
Karel Čapek bol pre mňa vždy kvalita. Rád sa k nemu vždy vraciam.  Mne osobne bol sympatický aj postojom voči všetkým možným totalitám a diktatúram. V jeho diele bolo vždy zaujímavé, kritické, ale zároveň zhovievavé videnie človeka a najmä tých temnejších stránok ľudstva.

Jaká byla vaše cesta k cyklu Čapkovy kapsy? Mohl jste si povídku k natočení vybrat?
V lete 2010 som dostal ponuku od pána šéfdramaturga Ivana Hubača. Dal mi na výber z dvoch napísaných poviedok, pričom jedna sa mi ľúbila veľmi. V tom čase som ale už vedel, že v októbri pôjdem na dvojmesačnú zahraničnú stáž do Indie, na ktorú som dostal v rámci programu Free Movers podporu z FAMU. Termín nakrúcania mnou vybranej poviedky sa kryl s  týmto pobytom, a tak nebolo možné, aby som poviedku nakrúcal. Mrzelo ma to, ale nemohol som už nič zmeniť, spôsobil by som tým nemalé problémy škole, aj ďalším ľuďom.  O to väčšia bola moja radosť, keď mi pán Hubač zavolal do Indie a ponúkol mi ďalšiu (rozsisahlejšiu a v mnohom realizačne komplikovanejšiu) poviedku Závrať, ktorá mala predpokladaný termín nakrúcania v apríli 2011. Pôvodnú poviedku som poznal a mám ju nesmierne rád, ale jej scenáristické spracovanie bolo dotiahnuté o niečo ďalej pánom Martinom Šafránkom. Okrem toho, že rozšíril celé pátranie doktora Spitza po príčinách závratí pána Gierkeho, pripísal niekoľko postáv (napríklad výborné tetičky Violu a Vilmu – o tých ešte bude reč) a vložil tiež finále, v ktorom sa doktor Spitz dostane do mileneckého vzťahu s Irmou Gierke.

Myslíte si, že se na českém literárním nebi může objevit zářivá hvězda srovnatelná se svítivostí Karla Čapka, s jeho filozofickou hloubkou a zároveň přístupností širokému publiku?
Neviem, či si môžem dovoliť to porovnávať. Čapek bol naozaj výnimočný – rovnako tak bola výnimočná aj doba, v ktorej žil, a v tejto súvislosti má jeho tvorba špecifický rozmer a dopad na čitateľa (diváka).  Ani neviem, či som dostatočne sčítaný v súčasnej českej tvorbe, ale na druhej strane, keby tu teraz bola nejaká podobne dôležitá osobnosť, isto by sa to už ku mne nejako dostalo. Ak ste tu otázku mysleli do budúcnosti – súčasná česká literatúra má potenciál, o tom som presvedčený.

Jak probíhala spolupráce s Českou televizí? Nemýlím-li se, jedná se o vaši první režisérkou práci pod velkým producentem.
Áno, bola to prvá takto rozsiahla režijná práca na poli hraného filmu pre väčšieho producenta. Myslím si, že je správne, že Česká televízia (a tiež FAMU) takto výdatne podporuje nezávislú tvorbu a hlavne začínajúcich tvorcov, je to (pokiaľ viem) vlastne posledná verejnoprávna inštitúcia, ktorá túto nezávislú a študentskú tvorbu „pestuje“, takže je to aj dosť veľká  zodpovednosť. Prevažne to bolo príjemné a prínosné, ale je to veľká inštitúcia a tak je to v mnohom takpovediac nešťastné. Niektorí spolupracovníci ma doslova prekvapili svojou neochotou, nesústredenosťou… Nechcem pokračovať, nerád by som budil dojem nevďačníka. Profesionálne podmienky si asi človek musí zaslúžiť. Zámer Českej televízie natáčať práve Čapkove poviedky a s mladými tvorcami, v rámci vlastných zdrojov (kde vytvorili veľmi slušné podmienky, to musím uznať) považujem za obdivuhodný počin. Dúfam, že v tom budú naďalej pokračovať aj v oblasti autorskej tvorby a ďalších adaptáciách, pretože si úprimne myslím, že to prinesie obojstranné pozitíva.

Filmová verze povídky má na rozdíl od předlohy poněkud jiné finále, hraje se na temnější struny v lidské mysli. Osobně považuji tuto změnu za velmi přínosnou. Co ke změnám vedlo?
Už spomínaný záver poviedky – spojenie Irmy a doktora Spitza, je odvážny počin scenáristu pána Šafránka. Tento nápad sa mi postupne zapáčil, pretože je v duchu freudiánského výkladu dôležitosti libida, prítomnosti sexuálnych pudov pre ľudské konanie. V pôvodnej poviedke to nebolo, predpokladám, že Čapek asi uvažoval o doktorovi Spitzovi ako o človeku staršom, než sme ho stvárnili. V tomto sme voľbou skvelého Tomáša Pavelku trochu vyšli v ústrety záveru. To ľahké erotické dusno medzi Irmou a Spitzom sa mi zdalo vhodné udržať, tak dúfam, že to nie je otravné, že to skrátka nie je príliš.

Oproti předloze jsou též mnohem více propracovány postavy, v dialozích je vytvářeno vnitřní napětí v rodině, přibyly též postavy dvou, podle mě dost děsivých, tetiček. Kde se v příběhu vzaly?
Postavy tetičiek ma bavili od začiatku. Sú kompletne z pera pána Šafránka. Ich dialógy sú napísané tak skvele, že vlastne poskytujú pre herecké vedenie veľmi jasnú cestu ako stvárniť a vyvíjať tieto postavy. S pani Mariou Málkovou a Mariou Spurnou sa mi spolupracovalo vynikajúco – od prvého okamžiku chápali text vo všetkých nuansách, verili môjmu vedeniu a nezabúdali ponúkať pre svoju postavu nové veci, na ktorých ale zbytočne nebazírovali, takže dohoda bola možná. Tetičky mali svojou tajomnosťou a temnotou udržovať akési detektívne napätie. Hádam sa to podarilo. Zároveň pre mňa boli postavy tetičiek nástrojom k tomu, aby sa divák zameral na Irmu (v podaní úžasnej Jany Pidrmanovej) a k vytvoreniu pocitu, že Irma je nimi vlastne mierne šikanovaná a manipulovaná. Záver má byť potom o to väčším prekvapením, že ani Irma nie je také „neviňátko“, ako by sa mohlo zdať. A to je podľa mňa celkom v duchu Čapkových literárnych postrehov.

Do jaké míry jste mohl jako režisér ovlivňovat výslednou vizuální podobu filmu? Hodně pracujete s kruhovým pohybem, povídka vypadá asi „nejfilmověji“ ze všech… Přeci jen, jedná se o součást cyklu, povídky musely být alespoň trochu podobné…
V tomto projekte som mal ako režisér voľnosť, avšak limitovaný podmienkami, ktoré boli vopred nastavené a bolo samozrejme nutné ich dodržovať. Mne dokonca dramaturgia vyšla veľmi v ústrety s obsadzovaním hercov a so zmenami v scenári. Dokonca som mohol vpísať jednu scénu, ktorú sme potom myslím všetci vo výsledku ocenili (ide o scénu vraždy prvej Gierkeho manželky Gertrúdy, ktorú diváci uvidia v podaní mladej, veľmi nádejnej herečky Anity Krausovej). V ovplyvňovaní vizuálnej podoby Závrate som vôbec nemal prekážky. Určite nie zo strany dramaturgie. Najväčšími prekážkami boli rozhodnutia, ktoré musí človek pri takto rýchlej práci (nakrúcali sme cca 6 obrazov za deň) nutne urobiť, pretože inak nestihne nakrútiť, čo potrebuje a ďalšia šanca sa už nenaskytne.

Jako vždy skvělý Viktor Preiss je asi nejobsazovanějším hercem celého cyklu. Jak se s tímto člověkem spolupracuje?
Viktor Preiss je veľmi talentovaný a príjemný človek. Je neskutočne disciplinovaný, tvorivý a pracovitý. Myslím si, že sme mali veľmi dobrý vzťah (k tomu by sa musel vyjadriť aj on). Nezjednodušil si nič a všetko poctivo dotiahol dokonca. A to pritom asi nemal ľahké, veď v tej rýchlosti často nebolo možné presne a podrobne vysvetliť, načo je dobré robiť to, čo po ňom žiadam. Ale dôveroval mi, a tak dúfam, že som ho výsledkom nesklamal. Je to radosť s ním pracovať, pretože naozaj pomáha postavu vytvoriť, navrhuje a nevnucuje. Viktor Preiss patrí k tým univerzálnym hercom, ktorý keď sa pre niečo rozhodne, je schopný vytvoriť postavu, takmer akéhokoľvek typu. Celú dobu som mal a stále mám pocit, že je to ten typ herca, ktorý si takpovediac „berie postavu aj domov“, teda že s tou svojou postavou žije aj mimo scénu. Asi preto je schopný tie postavy doviesť k dokonalosti. Viem si ale predstaviť prípadný negatívny dopad, aký to môže mať na súkromie takto citlivého a intenzívneho herca. Herci a herečky tohto typu to majú v živote často veľmi ťažké. Svoje postavy opúšťajú veľmi ťažko, takže únik je pre nich zložitým procesom a koniec nakrúcania, alebo derniéra, je vyslobodením. Aspoň taký pocit som mal z Viktora Preissa.

Povídka se odehrává v době, kdy byla psychoanalýza spíše experimentální psychologickou metodou, snad dokonce jen atrakcí, a dnes patří k nejčastějším a nejužívanějším. Jaký je váš názor na ni?
Určite je to nesmierne užitočná veda. Ako psychoanalytik-amatér ju aplikujem často vo svojom živote a teda i tvorbe. Ale je to aj nebezpečné, lebo človek ľahko skĺzne k prehnanému analyzovaniu a zabúda riešiť veci srdcom. To je chyba, lebo rozhodovať o veciach by mal človek asi v rovnováhe medzi emóciami a rozumom. Takže zjednodušene – netreba to s psychoanalýzou preháňať v bežnom živote a radšej to prenechať zasväteným, aby ju používali v tých akútnych prípadoch.

Přečtu-li si název vaší povídky a shlédnu-li několikrát záběr schodiště z nadhledu, napadne mě jednoduchá asociace: Alfred Hitchcock – Vertigo. Jaké jsou vaše filmařské vzory?
Poviedka Závrať je v námete dosť podobná tomuto Hitchcockovmu veľaznámeho filmu a myslím si, že tá podobnosť nie je tak úplne náhodná. Podotýkam, že poviedku Karel Čapek napísal a publikoval v roku 1929. Najprv som to považoval za handicap, pretože ten film je doslova pojem. Veď ním Alfred Hitchcock priniesol svetu optický kamerový efekt pomenovaný po tomto filme – vertigo efekt. Vo filmologickej literatúre by sme asi našli lepšie a podrobnejšie popisy tohoto efektu – mojimi slovami je to efekt, kedy sa kamerová jazda pohybuje v protichode s transfokáciou (zoomom). Mení sa pozícia kamery, ale veľkosť záberu zostáva. Prakticky to znamená, že perspektíva filmovaného záberu sa „bortí“, chová sa neobvykle a výborne simuluje pocit človeka, ktorý trpí závratmi, alebo nejakým iným fyzickým problémom. Časom sa tento efekt stal akousi manierou, takže sme sa tomu chceli vyhnúť. Pokúšali sme sa o rôzne iné postupy (aj keď mnohé asi ani tak nie sú originálne), tak hádam aspoň niektoré sa podarili a fungujú. Alfreda Hitchcocka mám rád, ale nepatrí k mojim najväčším vzorom. Mám ich ale toľko, že neviem, ktorých spomenúť ako prvých. Samozrejme klasici svetovej kinematografie ako A. Tarkovskij, M. Antonioni, F. Fellini, z amerických S. Kubrick, S. Peckinpah, M. Scorsese, F. F. Coppola, z českých F. Vláčil, L. Helge, P. Juráček, zo slovenských Š. Uher, S. Barabáš, M. Hollý… Je to ťažké, ten zoznam by bol dlhší, keby som tu chcel napísať všetkých, ktorí ma nejako ovplyvnili, už teraz som mnohým, ktorých nemenujem, ukrivdil. Vlastne sú to väčšinou filmári, ktorí tvorili pred viac ako 30 rokmi, keď ešte film mal svoj význam a bol ešte dôležitý. Mám pocit, že dnes už sa to vytratilo. Ja som tak trochu nostalgický typ…

Před pár dny zemřel režisér Otakar Vávra. Jak vnímáte tuto kontroverzní osobnost?
Otakar Vávra bol okrem iného zakladateľom katedry réžie na FAMU a teda môžeme kľudne povedať, že jeden zo zakladateľov réžie v Československu vôbec. Jeho prínos v oblasti  pedagogiky, ale aj prínos jeho diela je nesporný. Prakticky celá nová česká vlna boli jeho študenti. Vávrova adaptácia Čapkovho Krakatitu patrí k tomu lepšiemu aj v rámci jeho vlastnej tvorby. Ja osobne mám ten film stále dosť rád.
Kontroverzná osobnosť? Viem o tých jeho životných zlyhaniach málo na to, aby som to posúdil a pochybujem, že je veľa takých, ktorí to môžu posudzovať. Nakrúcal počas dvoch režimov, takže je pre mnohých podozrivý. Vnímam to tak, že sa zameral na tzv. remeslo a snažil sa čo najviac vyhnúť politickým filmom, čo sa mu z časti darilo. Pre mňa to bol viac ten remeselník, než ten režisér s postojom, ale to už je jeho vec. A to, či počas svojho života a práce niekomu ukrivdil, či niekoho potopil, či nejako inak uškodil, to už nech si pred Bohom zodpovie sám.

Co si myslíte o současném stavu českého filmu, jak to vidíte s jeho budoucností?
Niekedy ma vážne prekvapuje, aké slaboty si toleruje česká filmárska spoločnosť. Veď Česi boli predsa vždy veľmi uznávaní a silní v kinematografii. Nechcem konkretizovať, ale mám pocit, že niektoré filmy, aj tie domácou kritikou veľmi pozitívne hodnotené, sú dosť neoriginálne. Navyše, strašne sa to všetko – už v témach – komercionalizuje (čo asi nie je problém len českého filmu), ale práve tu, v krajine kde je návštevnosť domácich filmov divákmi tak vysoká, by som také niečo nečakal. Čakal by som väčšiu prísnosť. Veľmi často v tých veciach vidím nejaký kalkul, alebo slaboduchosť a som z toho potom smutný. Hádam sa to zmení. Podstatné je, že táto spoločnosť naozaj chce udržať film ako umenie, nie ako tovar, a to je dôležité. Hádam nezvíťazí hlas väčšinového diváka, ktorý nechce vidieť filmy s novým nábojom a s novým pohľadom, ale volí radšej overené istoty. A tomuto by nemala filmová tvorba podľahnúť. Aj dôležitá inštitúcia ako Česká televízia by mala chápať dôležitosť „hľadania a lovenia v neznámych vodách kinematografie a televíznej tvorby“. Jedine tak je možné udržať a rozvíjať film ako médium a s ním novú generáciu úprimných a mienkotvorných filmárov.