Zde se nacházíte: 25fps » Český film » Keď sa dvaja dotknú dna

Keď sa dvaja dotknú dna

Keď sa dvaja dotknú dna
RECENZE: Eva Nová (režie: Marko Škop, 2015) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ –

Bez retrospektív, dôkladného vyjavenia minulosti a moralistných náznakov snímka s príznačným názvom Eva Nová mapuje pokusy starnúcej padlej ženy a deklasovanej herečky o návrat k „normálnemu životu“. V snahe nájsť kontinuitu s minulosťou pred protialkoholickým liečením, hrdinka sa neuspokojuje s prácou v obchode a pokúša sa zamestnať spôsobom aspoň trochu blízkym niekdajšej hereckej profesii. Medzitým taktiež usiluje o znovuzískanie synovej náklonnosti. Nasledujúce pracovné i osobné neúspechy sa stávajú zdrojom pre citlivé skúmanie postavy, ktoré je realizované ak nie s vynaliezavým, tak aspoň vydareným formálnym uchopením. Dokumentarista Marko Škop si za svoj hraný debut vyslúžil cenu FIPRESCI na torontskom festivale a rad nadšených kritík.

Už na prvý pohľad Škopova snímka pracuje so známou motivickou paletou slovenských filmov posledného desaťročia – prítomná je medziľudská strnulosť, príznaky „hladovej doliny“ v šarišskom regióne (čo je ostatne témou Škopovho dokumentu Osadné), téma manželky nútenej cestovať do zahraničia za prácou opatrovateľky (Líštičky), outsiderský údel (Koza), znížená kvalita života v dôsledku zlej uplatniteľnosti „obyčajného“ človeka na trhu práce (Ďakujem, dobre), medzigeneračné nedorozumenie spojené s majetkovým sporom a demýtizovanie vidieka (Dom). Príslušnosť k týmto trópom je doložená pozvoľným tempom striedania jednotlivých ponižujúcich situácii s dôrazom na osamelosť jedinca v nehostinnom prostredí. Tým môže byť hotel, zastávka, alebo pokojne i vlastný domov.

11017365_1631376820481268_4775123832184786628_n

Marko Škop však neostáva iba pri tejto polohe. Do kontrastu s bledým svetom sociálnej periférie stavia skvelú minulosť kedysi slávnej herečky a do istej miery i prítomnosť. Jej pokusy o návrat do elitného sveta však padajú do parodickej roviny, a na posilnenie tohto efektu sa Eva Nová oblieka v protiklade so svojim sociálnym prostredím. Extravagantné a pestrofarebné kostýmy nepatria na pustú železničnú zastávku, do periférneho hotela, ani do domu jej syna, kde sa žije z ruky do úst. Odevy odkazujú nielen k minulosti herečky, ale naznačujú, že Nová sa so svojim momentálnym postavením nestotožňuje a „patrí do inej ligy“. Prvý vrchol jej poníženia predstavuje vystúpenie v domove dôchodcov, kde Nová v štylizovanom dobovom kostýme recituje a odpovedá na roboticky odosobnené otázky dôchodcov o svojej niekdajšej kariére. Táto scéna napriek zdôrazneniu existenciálnej ťažkosti nezapiera svoj komický obrys. Druhý vrchol herečkinho poníženia už prenecháva celý priestor trpkej tragike. Eva Nová na toaletách počas recepcie šoubiznisovej elity napadne tehotnú priateľku svojho bývalého manžela a následne je ochrankou vyvedená za sprievodu bleskov novinárskych fotoaparátov. Rozdielnosť mladej ženy a zúboženej Evy Novej je opäť naznačená odevom. Obe majú večerné šaty v rovnakom odtieni červenej, ale kým šaty mladej ženy štýlové a jednoduché, Eva Nová sa pýši nepatrične honosnou róbou s komicky pôsobiacimi volánmi.

Napriek tendenčnej monotónnosti, ktorá patrí k charakteristickej nálade slovenského artového filmu, snímka Eva Nová vnáša i prekvapivé obraty. Prvý návrat k alkoholu po liečení je podaný nenápadne a v nečakanej chvíli, kým ten druhý stimuluje tragikomickú scénu s oslavným spevom piesne Karla Gotta v spoločnosti susedky, ďalšej „ženy v kríze“. Možná plochosť tragédie Evy Novej je bezpečne spochybnená jej zdvojením v postave syna, ktorého opúšťa manželka s deťmi a následne pociťuje rovnaké vyhostenie ako jeho matka. Záverečná scéna v záhradnom bazéne predstavuje prepätie medzigeneračného násilia a následnú rezignáciu na ďalšiu nenávisť. Predstavuje fázu vzťahu matky so synom, v ktorej sa už nerozprávajú. Zložitosť ich vzťahu tak Škop komunikuje iba gestami a skúmavými pohľadmi, ktorých ostrosť dokresľujú odlesky vodnej hladiny. Rozprávanie filmu, ktoré sa predtým udržiavalo v medziach vecného pôdorysu, v tejto scéne nadobúda rozmery podobenstva. Asociácia konfrontácie matky a syna vo vode s očistným rituálom sa napája na možné čítanie mena hlavnej postavy ako biblicky formulovaného odkazu – Eva čoby meno ženy spájanej so zlyhaním a Nová čoby obnovenie po návrate a odpustení.

Marko Škop vo svojom prvom hranom filme prepája tóny civilistnej tradície slovenského sociálneho filmu a vizuálnu bohatosť dokumentov zo šarišského regiónu, ktoré mu predchádzali. Ak je možné povedať, že slovenský hraný film ustrnul na objektivistickom referovaní sledu existenciálne tiaživých situácií, tak práve Eva Nová prináša osvieženie v podobe vizuálneho stvárnenia psychologickej roviny deja a ponechania expresívne ladeného herectva. Škop tak formuje realistický portrét vyhosteného jedinca bez toho, aby zaprel jeho heroickú rovinu. Navyše, vo filme Eva Nová je vyslobodenie z kruhu viny a zlyhaní nielen možné, ale nadobúda spásonosnú dimenziu. Tá možno prekvapivo, možno logicky spočíva v návrate k medziľudskej blízkosti a zanechaní starých krívd až v čase, kedy už nie je čo stratiť.

 

Eva Nová

Scénář a režie: Marko Škop
Kamera: Ján Meliš
Hrají: Emília Vášáryová, Milan Ondrík, Anikó Vargová, Žofia Martišová, Gabriela Dolná, Dušan Jamrich, Ľubomír Gregor, Gabriela Dzuríková, Juliana Oľhová, Jaroslava Sisáková, Valéria Fürješová, Peter Hledík, Ági Gubíková
Slovensko / Česko, 2015, 106 min.

Print Friendly

Autor

Počet článků : 21

Zanechte komentář

© 2012 25 fps, z.s.

Zpět nahoru