Akcept: Hudba, pred ktorou sa nedá ujsť

RECENZIA: Akcept (réžia: Jan Hubáček, 2016) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ – 

V traileri na dokumentárny film Akcept stojí skladateľka Lucie Vítková medzi prechádzajúcimi električkami a na akordeóne hrá expresívne repetície. Symbolika tohto výjavu pracuje správne – nekompromisná umelkyňa vstupuje do verejnej sféry, nepýta sa, nežiada o povolenie, ale robí hudbu, ktorá sa jej páči. „Já nevím, jací jsou“, tvrdí o svojich poslucháčoch. Ani keby chcela vyjsť v ústrety ich očakávaniam, tak to nedokáže. Ostáva jej jediná možnosť – robiť hudbu tak, ako chce ona.

Po vzhliadnutí traileru a prvých minút filmu Akcept sa rysuje určitá predstava, ako takýto film najpravdepodobnejšie bude vyzerať. Očakávame observačný dokument, ktorý ponúkne prístupný a pokiaľ možno aj chápavý a jemný profil skladateľky „umelecky autonómneho“ hudobného smeru, ktorý rezignuje na poslucháčsky komfort – tak by sa napokon tzv. nová hudba dala charakterizovať.

Na tomto očakávaní nie je nič nesprávne. Vtip je ale v tom, že debutujúci režisér Jan Hubáček natočil trochu iný film. Sleduje totiž vyššie väzby tohto dokumentárneho konštruktu o radikálnej umelkyni, a odhaľuje k nemu vedúce postupy. V samotnom filme sa tak zamýšľa nielen nad námetom, ale aj nad svojou pozíciou pri jeho spracovaní.

Lucie Vítková vyštudovala akordeón na konzervatóriu v Brne a kompozíciu na JAMU. V súčasnosti už renomovaná skladateľka a performerka žijúca v New Yorku sa zaoberá kompozíciou založenou na tzv. sonifikácii alebo „tvorbe postavenej na abstraktných modeloch odvodených z fyzických objektov“. [1] Skladba Akcept reprezentuje len jednu fázu vývoja jej kompozičného štýlu, a z hľadiska dokumentárneho filmu, ktorý ju sleduje, jednu etapu jej života. Hubáček pre obraz skladateľskej evolúcie cez zážitok tvorby a interpretácie jednej skladby zvolil časozberný spôsob, a Vítkovú sleduje počas niekoľkých rokov od vzniku Akceptu až k obdobiu, kedy sa autorka k vlastnej skladbe stavia s odstupom ako k niečomu, čo už patrí k jej tvorivej minulosti.

Premiéra skladby Akcept je pivotným momentom, okolo ktorého je postavená dramaturgia filmu. Vznik a performance skladby ale pod dramaturgickým povrchom nie sú ústrednou témou. Hubáček sa v jednotlivých etapách vzniku kompozície pokúša preniknúť do osobnejšej úrovne tvorby a cez ňu spoznať autorku hudby. Tu nastupuje problém – Vítková odmieta akceptovať pozíciu niekoho, kto má byť aparátom filmového dokumentu odhalený či dokonca zdramatizovaný.

Počas samotného filmu Akcept je možné sledovať viaceré segmenty, v ktorých sa Hubáček snaží dostať skladateľku do pozície „poslušného“ protagonistu, alebo – povedané z hľadiska jeho správnych umeleckých motivácií – zachytiť ľudskú stránku jej tvorby, čo Vítková prijíma s ostražitosťou alebo protiútokom. Zaujímavé je, že napriek tomu sa Hubáčkovi na určitých úrovniach darí vstúpiť do emotívnejšieho pozadia profesionálneho života Vítkovej.

Hubáček napríklad dokázal preniknúť do intimity kompozičného procesu v scéne, v ktorej Vítková sleduje partitúru v počítačovom programe, pričom kamera sleduje odraz jej tváre v stolnom zrkadle. Kým kamera so zázračnou ľahkosťou dokáže portrétovať skladateľku v okamihoch hlbokého zamyslenia, Hubáček zlyháva s rétorickými zbraňami. Keď sa v inej scéne Vítkovej pýta, pre koho vlastne komponuje hudbu, dožadujúc sa znalosti osobnejších pohnútok k tvorbe, naráža na jej odmietanie a problematizovanie otázky. „Skús sa lepšie pýtať,“ vyzýva Vítková filmára a berie mu vietor z plachiet.

Hubáčka v skutočnosti pri „zlej“ otázke vedú správne inštinkty. Chce odhaliť ľudské stimuly za remeselnými voľbami, ale skladateľka sa odmieta nechať filmárom viesť. Svojim protiútokom ho doslova vťahuje do záberu a súčasne rozbíja ilúziu o jeho omnipotentnej pozícii. Hoci by sa mohlo zdať, že filmár nad dianím stratil kontrolu, náhly záblesk narušenia jeho autority, ktoré si protagonistka vybojovala, v konečnom dôsledku nie je znamením pochybenia. Hubáček totiž odzbrojuje sám seba tým, že do filmu záber umiestnil a ak ukazuje, že protagonistku neovláda, robí to dobrovoľne a v rámci vlastného zámeru.

Táto hra na sebaodzbrojovanie slúži účelu, ktorý potvrdzuje autorovu obratnosť. Hubáček sa totiž nezastavuje pred neochotou Vítkovej k úplnej spolupráci, ale dokáže ju tematizovať. Okrem odhalenia spôsobu, akým si skladateľka chráni osobný priestor, exponuje aj je vrtochy, keď sedí v aute a je sklamaná tým, že ju natočili pri rozlúčke s priateľom – takýto záujem o jej osobu považuje za bulvár. V tomto konkrétnom momente Hubáček poskytuje doslova insiderský vhľad do nesúladu filmára a protagonistky. V podstate je to scéna „zo zákulisia“, ktorá ukazuje konflikt dvoch umeleckých zámerov – dokumentaristického a sebaprezentačného – veľmi otvoreným a jednoznačným spôsobom. Hubáček tak dáva diváctvu kľúč k čítaniu neskorších stretov, ktoré majú subtílnejšie obrysy.

Keď Lucie Vítková po premiére Akceptu sedí na zemi v šatni, Hubáček má jedinečnú príležitosť zachytiť ju na kameru v stave, kedy sa nekontroluje. Euforicky naladená Vítková v krátkom monológu predostiera psychologické pozadie jej spolupráce s dirigentom a hráčmi počas performance. Poskytuje tým zaujímavý vhľad do praxe interpretácie novej hudby aj spoločných improvizačných pasáží, ale či aj tu určitým spôsobom nefiltruje rozsah povedomia o svojom vnútornom rozpoložení, nemôžeme vedieť.

Hubáček vo svojej vedomej práci s pozorovaným materiálom občas zachádza tak ďaleko, že odhaľuje vlastnú metódu. V jednom segmente Vítková sedí na stole pri sklenej stene a režisér ju požiada, aby zostala v jednej polohe, pretože si ju chce nasnímať na pozadí urbánnej panorámy. Konštruuje tak dobre čitateľnú vizuálnu metaforu o osamelosti skladateľky, ale bez toho, aby vystrihol svoj vstup, v ktorom sa dožaduje štylizácie. Na mieste je otázka, prečo nám Hubáček odhaľuje vlastné postupy. Možná odpoveď navádza späť k tematizácii vzťahu dokumentaristu a protagonistky ako osôb s rozličnými a často nesúladnými cieľmi. Vítková aj tu odmieta zapadnúť do prefabrikátu o umeleckej osamelosti, ktorým sa Hubáček pokúša naštartovať osobnejšiu sondu do života umelkyne, a argumentuje, že samota je bežným javom a symptómom doby – „všichni pracují“. Neochota Vítkovej zapadnúť do škatuľky osamelého tvorcu je tu na mieste rovnako ako Hubáčkove pokusy o hlbšie pochopenie života zaplneného hudobnou kompozíciou.

V scéne po smrti matky očakávame od Vítkovej viac „surovejších“ emócií, ale namiesto toho dostaneme existenciálnu analýzu situácie. Aj Hubáček je v tejto chvíli zdržanlivý –fixuje udalosť na zábery morského pobrežia, pri ktorom Vítková hrá na ústnej harmonike a o udalosti prehovára vo voice overi. Režisér je tentoraz vo svojej poetickej fikcii dôsledný a neodhaľuje, ako k aranžovaniu výjavu došlo.

Medzi najzaujímavejšie štylistické riešenia filmu nepochybne patrí absencia obrazu tam, kde chce Hubáček plne nechať prehovárať zvuk. Jednak počas znenia Akceptu na premiére, kedy je divák na dlhší moment vystavený toku zložitej hudby bez obrazu, a jednak v scéne Vítkovej popisu krádeže mobilného telefónu počas komornej hry, pričom na tento telefón bola krádež až po dolapenie zlodeja zaznamenaná.

Smrť matky je v rozprávaní filmu bodom, kedy sa Vítková obracia k reflexii už skončeného obdobia tvorby, do ktorej Akcept patrí. Vizuálne podnety podporujú naratívny výsledok – Vítková má kratšie vlasy, pôsobí zrelšie, možno dokonca trochu chladne. Dokážeme oceniť túto zmenu, ale stále vlastne nevieme, kým vlastne Lucie Vítková je „za notami“ a úvahami o kompozícii. Neprítomnosť odpovede akoby nadväzovala na estetické princípy hudby, ktorú Vítková tvorí. Abstraktné hudobné tvary neodkazujú na žitú skúsenosť skladateľky a nedajú sa v nich rozlúštiť pomenovateľné inšpirácie.

Hlavným tematickým pletivom filmu v konečnom dôsledku nie je evolúcia vzniku jedného hudobného diela, jeho prezentácia verejnosti a reflexia v neskoršom období tvorby. Hubáček sa viac zameral na otázku, aký človek sa skrýva za verejne viditeľnou umeleckou osobnosťou, a hľadal medzery v dôsledne vykovanom imidži skladateľky, ktorá oddeľuje súkromie a profesný život. Keď sa mu to nedarí, obnažuje svoje úsilie v samotnom rozprávaní filmu. Je to šikovné riešenie, pretože zrážky zámerov sú možno ešte výpovednejšie než dôverná blízkosť, o ktorú filmár usiluje. Hubáčkov celovečerný debut tak čerpá z vlastnej nestability a tematizuje neschopnosť dokumentaristických metód preniknúť „pod kožu“ protagonistky. Film Akcept teda napokon je, ako by povedala Vítková, „kompozice plná emocí“.

Akcept

Réžia: Jan Hubáček
Scenár: Jan Hubáček
Kamera: Orlin Stanchev, Martin Papesch Huleja, Jan Perout, Martin Smékal, Jiří Stejskal, Jan Hubáček
Strih: Hana Dvořáčková
Česko, 2016, 84 min.

[1]     VÍTKOVÁ, Lucie. Resumé. In: vitkovalucie.com, 2017. Dostupné z: http://www.vitkovalucie.com/wp-content/uploads/2013/09/Lucie-V%C3%ADtkov%C3%A1_resum%C3%A9.pdf