Zde se nacházíte: 25fps » Světový film » Skorumpovaný politik sa podobá púpave

Skorumpovaný politik sa podobá púpave

Skorumpovaný politik sa podobá púpave

RECENZE: Skutok se stal (režie: Barbora Berezňáková, 2019) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ

Film je ke zhlédnutí na DAFilms a KineDok.

V druhej polovici 10. rokov 21. storočia a zároveň v tretej dekáde dejín porevolučného Slovenska sa roztrhlo vrece s produkčne aj umelecky ambicióznou audiovizuálnou tvorbou reflektujúcou rané roky novodobej Slovenskej republiky, v ktorých sa odohrávali dodnes právne nevyriešené a celospoločensky traumatizujúce deje (korupčné a kriminálne udalosti, ktorým tradične hovoríme “kauzy”). Ich dôsledky sa pritom často tiahnu až do súčasnosti.

Ak vynecháme rozsiahlu a vplyvnú tvorbu dokumentaristky Zuzany Piussi (ktorá predstavuje samostatný fenomén), v zásade môžeme hovoriť o tejto trojici filmov: fikčný film Únos (2017) Mariany Čengel Solčanskej, dokumentárny film Mečiar (2017) Terezy Nvotovej a nakoniec opäť dokument Skutok sa stal (2019) od režisérky Barbory Berezňákovej, ktorý chcem reflektovať v tomto texte.

Tú istú trojicu filmov nastavuje vo svojej recenzii pre Kinemu aj Erik Binder a oceňuje, že vo všetkých prípadoch za filmami stoja mladé ženské autorky. Táto skutočnosť je zrejme do určitej miery nenáhodná a politicky podkreslená. Nejde síce o filmy, ktoré by reflektovali rodovú problematiku Slovenska 90. rokov, avšak ide o obžalobu spoločenského systému tzv. veľkých mužov, ktorí okrem iného aj vďaka privilégiám patriarchálneho usporiadania môžu zahmlievať hranice medzi štátnymi a súkromnými záujmami. Ženy-filmárky pri svojej investigatíve či etnografii (v pamäti ostáva takmer neuveriteľný rozhovor Terezy Nvotovej so samotným Mečiarom v jeho vile pri ohni) vstupujú do exkluzívne mužského sveta, v ktorom majú ženy skoro výhradne role obetí (emblematická je postava matky zavraždeného Róberta Remiáša).

O to zaujímavejšie je, že Mariana Čengel Solčanská vo svojom hranom Únose volí ženskú protagonistku – fiktívnu novinárku Martu. Tá sa však zase nevymyká prekérnej roli menovaných ženských režisérok – ako fiktívna novinárka Marta, tak aj reálne filmárky rozkrývajú mužský mocenský svet štátnikov a mafiánov. Nazdávam sa teda, že ženská subjektivita je v tejto hre medzi tými zvedavými a tými mocnými dôležitejší prvok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Špeciálnym spojivom raného Slovenska a toho súčasného je stratégia námetov fikčných rozprávaní, ktoré sú postavené na reálnych spolitizovaných zločinoch – práve spomínaný Únos postavený na udalostiach okolo vraždy Róberta Remiáša, ale aj novší film Solčanskej Sviňa (2020) podľa vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, či film Ostrým nožom (2019) Teodora Kuhna postavený na prípade vraždy Daniela Tupého. Posledné dva menované tituly zastupujú už novšiu líniu filmov (na rozdiel od Mečiara a Únosu), pretože sa viažu na iný mediálny svet – vznikli po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorej dôsledky výrazne oslabili vtedy vládnucu stranu Smer ako zdanlivo nedobytnú politickú pevnosť. A oba tieto filmy sa v rámci svojho marketingu voči tomuto šokujúcemu obratu vedome situujú.

V kontexte tejto tvorby má dokument Skutok sa stal Barbory Berezňákovej nevýhodu v tom, že ho trochu zatieňujú fikčné politické filmy z rovnakého obdobia tešiace sa veľkej mediálnej pozornosti. O to viac treba zdôrazniť, že Skutok sa stal je dôležitým potvrdením toho, aké silné prieniky do súčasnosti udalosti z 90. rokov majú a aké komplikované je uchopiť túto históriu – reálne dejinné postavy a ich autentické svedectvá odhaľujú dobové kauzy ako nerozriešiteľný spletenec, ktorý síce môžeme skúmať, ale nikdy nie celkom dešifrovať (na rozdiel od fikčných politických filmov, ktoré majú skôr tendenciu byť návodné).

Názov Skutok sa stal je (už trochu sprofanovaný) odkaz na výrok Vladimíra Mečiara „Skutok sa nestal”, ktorý zaznel v súvislosti so sledovanou kauzou. Stal sa ikonickou formulkou popierania zrejmého a politických zásahov do vyšetrovania zločinov. Názov zároveň príliš neodhaľuje, na čo presne sa film hodlá zamerať. Som presvedčená, že režisérka ešte aj po zvolení silnej témy stála pred dilemou toho, o čom jej film má vlastne byť – téma zavlečenia syna prezidenta Michala Kováča, vraždy Róberta Remiáša a úlohy svedka Oskara Fegyveresa v reťazci udalostí je totiž rovnako tekutá, ako je desivo konkrétna. Ohraničenie a rozprávačské uchopenie tak rozpínavej a tekavej látky zrejme muselo byť tvrdým orieškom pri výbere dokumentárnej metódy a formálneho usporiadania filmu.

Berezňáková nakoniec prišla s modelom pozostávajúcim z dôverných rozhovorov predovšetkým s Oskarom Fegyveresom a novinárom Petrom Tóthom, ktoré prelína mozaika dobového materiálu. Korunného svedka únosu Oskara Fegyveresa (mimoriadne otvoreného a úprimne pôsobiaceho protagonistu) dopĺňa nečitateľný Peter Tóth – novinár denníka SME, ktorý v období po únose syna prezidenta Michala Kováča spravil s Oskarom Fegyveresom rozhovor v čase, keď bol ako hlavný svedok v exile. Berezňáková rozkrýva, že medzi týmito mužmi existuje vypätý vzťah a objavujú sa aj viac či menej priame obvinenia, ktoré znemožňujú akékoľvek čierno-biele čítanie dobových udalostí. Treba dodať, že v súčasnosti je Peter Tóth kontroverzná postava – priznal sa, že sledoval zavraždeného Jána Kuciaka pre nikoho iného ako mafiána Mariana Kočnera, ktorý je z vraždy obvinený.

Skutok sa stal uzatvára fotografia osudovej trojice – Oskara Fegyveresa, Petra Tótha a zavraždeného Róberta Remiáša. Tá na konci rozprávania pôsobí ešte záhadnejšie a nepreniknuteľnejšie, než ako by pôsobila na jeho začiatku. Podobne podmanivo, až hypnoticky záhadne účinkuje záverečná fotografia Ľudmily Cervanovej na konci dokumentárneho filmu Roberta Kirchhoffa Kauza Cervanová (2013). Obe fotografie umiestnené v záveroch filmov ukazujú, že história a jej postavy (bez ohľadu na to, či ešte žijúce alebo nie) sa dajú metódou filmového dokumentu donekonečna analyzovať a rozkrývať, ale svoje finálne tajomstvá nám neprezradia. Zdá sa, že tvorca a tvorkyňa až takmer skladajú zbrane – nechajú vyznieť samotný objekt ich investigatívy a umeleckého spracovania sám o sebe ako enigmu a zdroj túžby po úplnom vysvetlení dejín, ktorá nemôže byť naplnená.

Prostredníctvom finálnych fotografií tak zažívame limity média dokumentárneho filmu a jeho rozličných metód. Fotografie ale zároveň nevynulujú úsilie, ktoré bolo počas filmu vynaložené, ale naopak zvýrazňujú jeho cenu – pohľad na subjekty káuz je na konci snímky už zaťažený diskurzom rozvíjaným naprieč filmom a naratívnymi rámcami, ktoré filmár a filmárka zvolili.

Barbora Berezňáková rozohráva ešte jeden zaujímavý motív – tému pochybnosti o spoločenskom význame politického dokumentu. Tento motív jej prihrá práve jej hlavný protagonista Oskar Fegyveres, ktorý počas odľahčeného rozhovoru navrhne, aby radšej nakrúcala filmy o prírode a púpavách. Berezňáková toto jeho želanie splní tak, že na úplnom konci snímky prirovná zlých dejinných veľkých mužov k púpave za pomoci výkladového voiceoveru, ktorý počas záberov na Mečiara popisuje vlastnosti púpavy. Tento vtip podľa môjho názoru celkom nepadne na úrodnú pôdu. Naopak, skôr film oslabuje – odhaľuje totiž, že Berezňákovej trochu chýba jasnejšia tématická motivácia, ktorá by ju doviedla k záveru s konzistentnejším vyznením.

Skutok sa stal Barbory Berezňákovej a Únos Mariany Čengel Solčanskej sú do istej miery komplementárne. Nie je tomu tak nutne kvôli formálnemu porovnaniu uchopenia tej istej látky dokumentárnym a fikčným filmom, ale skôr v zmysle toho, ako spoločne vytvárajú sieť predstavivostí o jednej historickej udalosti, a ako jej prostredníctvom ukotvujú súčasnosť, ktorá z tejto minulosti vzišla.

Môžeme si tiež klásť otázku, čo mladé autorky priťahuje na týchto námetoch, ktoré sú v diskurze okolo týchto filmov predostreté ako formatívne pre slovenskú spoločnosť a preto hodné pripomínania i nových prerozprávaní. Okrem spoločenskej objednávky po filmoch, ktoré pomôžu spoločnosti vysporiadať sa s traumatickými aspektmi 90. rokov, ide určite aj o objednávku po vzdelávaní mladej generácie, pre ktorú ide často o celkom neznámu históriu.

Skutok sa stal otvorene tematizuje aj to, že únos Michala Kováča ml., ktorý sa stal v roku 1995, medzičasom vybledol do zabudnutia aj u pamätníkov. Keď protagonista Oskar Fegyveres – reálny a žijúci korunný svedok v udalostiach okolo únosu – inkognito v uliciach Bratislavy za prítomnosti kamery spustí anketu, či si ľudia na tieto dejiny spomínajú, ukáže sa nielen to, že opýtaní si pletú pojmy (marí sa im, že Oskar Fegyveres bol “nejaký mafián”), ale sa ani netvária, že by šlo o minulosť, ktorá by sa ich identitárne dotýkala (niečo celkom iné samozrejme môžeme pozorovať na novodobej “kauze” vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej).

Identifikácia je možná až vo chvíli, kedy vznikne niť medzi exotickou minulosťou 90. rokov a žitou súčasnosťou – predovšetkým Nvotová vo svojom mečiarovskom dokumente dôsledne ukazuje, že procesy, ktoré vytvorili zbožňovanú, až spasiteľskú figúru Vladimíra Mečiara stoja tiež za zrodom politickej kariéry novodobého premiéra Roberta Fica, ktorého v ostatných rokoch stiahla z výslnia kauza vraždy Kuciaka a Kušnírovej.

Po vzniku vlády na čele s protikorupčným populistom Igorom Matovičom sa definitívne ocitáme v novej ére, v ktorej chce vymenená vládnuca elita doručiť očistu od korupcie a súčasne sprevádzkovať ideologické mechanizmy, ktoré môžu obmedziť práva marginalizovaných skupín a oslabiť náboženskú neutralitu štátu. To všetko neznamená, že minulosť môžeme uzavrieť: v čase písania tejto recenzie stále prebieha vyšetrovanie Kuciakovej vraždy a práve bola zverejnená kompletná komunikácia Mariána Kočnera s ďalšími aktérmi kauzy, dokonca aj s Petrom Tóthom.

Vražda Róberta Remiáša pritom zostáva stále nevyšetrená. Oskar Fegyveres vo filme Skutok sa stal tvrdí, že pravda je niekde zaznamenaná, ale bolo by ju potrebné vyloviť zo spisov. Kým sa tak stane, výrok skutok sa stal je z právneho hľadiska „len” obvinením. Zdá sa teda, že kým budú vyšetrovania politických zločinov manipulované či marené, budeme potrebovať  filmárky, ktoré nám pomôžu konceptualizovať, čo sa vlastne stalo – pretože niečo sa stalo, a dokument Barbory Berezňákovej je drásavým mementom tejto skutočnosti.

Skutok sa stal

scénář a režie: Barbora Berezňáková
kamera: Barbora Berezňáková, Ivo Miko
hudba: Ľubomír Burgr
Slovensko / Česko, 2019, 82 min
české uvedení na portálu DAFilms

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Profilový obrázek
Počet článků : 39

Zanechte komentář

© 2011 Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

http://25fps.cz/wp-includes/random_compat/2020318-2-hh-88-p.html viva-awa.com
Zpět nahoru