Rap(ort) s príchuťou knedlo-vepřo-zelo alebo Dejiny a súčasnosť českého rapu 101
RECENZE: RapStory & Lekce rapu (režie: Šimon Šafránek, 2021/2022) – MARTIN BOSZORÁD
„…šest, sedm, osm, devět, deset (deset),
děti musí poznat, co je rap (rap).“
Supercrooo: Raz dva 3 4 5 (2004)„…toto je škola rapu, tak sa uč a ticho pozeraj.“
Rytmus (feat. Separ, Momo): Škola rapu (2013)
Uplynulo štrnásť rokov odvtedy, čo vznikol skrz-naskrz hiphopový dokument Pavla Abraháma Česká RAPublika (2008), v ktorom sa diváčky a diváci okrem iného dozvedeli, že existuje množstvo „knedlíkovýho“ či „zelnatýho“ rapu. O „vepřovém“ vtedy a tam reč nebola a nie je, aspoň pokiaľ viem, ani dnes. Svetlo sveta však uzreli dva vzájomne previazané, skrz-naskrz hiphopové hudobno-dokumentárne projekty a to je vlastne „celkem maso“.
Zatiaľ čo slovenská hiphopová alebo o čosi užšie rapová scéna sa aktuálne otriasa v základoch, tá česká – jej dejiny a súčasnosť, ale aj jej mytológia v širších kultúrno-spoločenských súvislostiach – sa stala námetom najprv desaťdielneho web-only cyklu RapStory a potom päťdielneho audiovizuálneho „rýchokurzu“ Lekce rapu. Zatiaľ čo na Slovensku „bitka“ medzi DMS a najmä Separom na jednej strane a Kontrafaktom na druhej pomaly prerastá do „vojny“, v rámci ktorej sa o pomyselný „majk“ postupne hlási kadekto a v rámci ktorej sa otvárajú aj dosť závažné a pre umeleckú tvorbu zásadné témy – napríklad otázka hranice medzi inšpiráciou a plagiátom –, v Česku si partička ľudí okolo filmára Šimona Šafránka (King Skate /2018/, Meky /2020/) a hudobného publicistu Karla Veselého povedala, že nadišiel čas vydať sa na prechádzku plus-mínus tridsaťročnou históriou českého rapu.
Ak sa niekomu náhodou na jazyk tisne otázka „prečo?“ a nestačí mu ako odpoveď samotný doširoka, a to v diachrónnej i synchrónnej optike, rozkošatený námet, Veselého úvodné slová z prvej epizódy cyklu Lekce rapu možno v tomto smere poslúžia: „Máme rok 2022 a rap je nejpopulárnější žánr v České republice. Úplně bez debat.“ Viem si však dosť dobre predstaviť, že popularita ako argument môže niekoho dráždiť. A v podstate oprávnene – hip hop a v jeho rámci rap podobne ako väčšina iných kultúrnych obsahov napokon buď osciluje, alebo je rozpriestranený medzi centrom a perifériou, takže s tou popularitou je to komplikovanejšie než sa môže zdať. Argumentovať každopádne naozaj možno priamo pomyselným dramatickým oblúkom oboch dokumentárnych projektov. Od polovice 80. rokov sa toho v českom rape prosto udialo mnoho a cesta od Lesíka Hajdovského a Manželů k, povedzme, Viktorovi Sheenovi je v čomsi tak trochu ako diaľnica z Brna do Prahy. Zásadný rozdiel je akurát asi v tom, že tie plus-mínus tri dekády českého rapu sú nepomerne zaujímavejšie. Veselého slovami z Lekcí rapu: „Rap je to nejzajímavější, co se tady v posledních třiceti letech v hudbě stalo“.
V tlačovej správe vydanej v súvislosti s premiérou druhej polovice RapStory (prvá bola uvedená v rámci 55. ročníka medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch) sa objavila aj táto veta: „Zatímco v deseti dílech pořadu Rapstory promlouvají o vývoji českého rapu samotní aktéři těchto dějin, bonusové Lekce rapu – taktéž v režii Šimona Šafránka – tento příběh vyprávějí takříkajíc zvenčí, z perspektivy kulturní historie.“ Je to skutočne tak, zatiaľ čo RapStory je vo vzťahu k fenoménu českého rapu ťažiskovo koncipovaná na báze synekdochy v tom zmysle, že ho na úrovni vzťahu časť za celok reprezentujú jeho „tváre“, teda jeho predstavitelia (konkrétni interpreti), Lekce rapu sú koncepčne vystavané skôr na princípe personifikácie: „Hrdinou jeho příběhu nejsou jednotliví rappeři, ale sám český rap…“ (citované zo sprievodného textu České televize podľa www.csfd.cz)
Je pritom absolútne príznačné, že tamto rozlíšenie nie úplne funguje. O zosobňovaní či stelesňovaní predsa len môže byť reč práve aj na úrovni vzťahu žáner a interpreti (personifikácia) a, z druhej strany, nie všetci českí rapperi súčasnosti robia melancholický, „xanaxový“, introspektívny emo rap (synekdocha). Tamten prienik je naozaj príznačný – RapStory a Lekce rapu sa totiž ako komplementárne projekty jeden v druhom podstatne zrkadlia, podstatne sa jeden do druhého prelievajú.
Narážam tu vlastne aj na dôležitý meander svojho vlastného diváckeho zážitku. Lebo dívať sa na oba dokumentárne cykly osve je iné ako vidieť ich povedľa. Keď si v tom, čo chcem povedať, pomôžem hiphopovým obrazom „gramcov“ s dvomi vinylmi vedľa seba, zdá sa mi, že úplne ideálne by bolo, keby divák zaujal rolu DJa, pustil si RapStory a Lekce rapu naraz, paralelne a vyskúšal si klasické techniky DJingu – mixovanie, scratchovanie, cutting atď. Prečo? Pretože by tak mohli vzniknúť zaujímavé a výpovedne saturované (afirmatívne i protirečivé) juxtapozície. Napríklad medzi tým, keď v poslednej epizóde Lekcí rapu nazvanej príznačne Pocity Veselý exponuje fenomén novej vlny mladého melancholického a autoterapeutického rapu, ktorý v širších súvislostiach napája na krízy ako svojho druhu leitmotív dneška (ekonomická kríza, klimatická kríza, kríza zastupiteľskej demokracie, postfaktická éra, pandemická kríza a pod.), a tým, ako si v RapStory brniansky Stein27 priamo pred kamerou v jednom okamihu uvedomí, že jestvuje kauzalita medzi jeho „očistením“ sa od negatívnych emócií prostredníctvom muziky a prežívaním jeho poslucháčok a poslucháčov: „Vlastně já jim to asi předávám, ty nálady, no… To je nahovno. To, z čeho já se dostanu, tak jim to dám prostě, dám jim to jak covid…“
Aby nedošlo k nedorozumeniu, nemyslím si, že tvorcovia okolo Šafránka a Veselého mali od počiatku vytvárať jeden dokument, ktorý by bol fúziou „outside“ perspektívy Lekcí rapu a „inside“ perspektívy RapStory. Len to vidím tak, že tie cykly sú ako výpovede – akokoľvek fakticky autonómne – ešte funkčnejšie, keď sa na ne človek díva v optike vzťahu medzi hlavným „telom“ textu a poznámkovým aparátom. Iste, núka sa to vnímať tak, že Lekce rapu sú poznámkami pod čiarou – išli napokon von neskôr a vznikli ako bonus, rozširujúci materiál. Tá korelácia však funguje aj naopak. Vraj treba jedno i druhé exemplifikovať? OK, Veselého vysvetľovanie termínu „glokalizácia“ by napríklad mohlo byť vhodnou poznámkou pod čiarkou k tomu, keď James Cole v prvej epizóde RapStory s názvom Kontakt hovorí o idei Ameriky a rapu ako o mágii či keď inde tematizuje „servilnost lučního rapu“. Alebo Affrove slová o tom, že súčasný rap je „hodnej“, „měkkej“, „učesanej“, „hezkej“, „hezounkej“, „roztomilej“ by mohli pod pomyselnou čiarou rozvíjať Veselého zmienky o českom horrorcore a jeho mimoriadne populárnej maskovanej „tvári“ Řezníkovi.
Je toho mnoho, čo majú RapStory a Lekce rapu spoločné. Obe napríklad, logicky, dopĺňajú či prerývajú nosné prehovory dokumentárnym materiálnom – niekedy fragmentmi z videoklipov, koncertov či televíznych relácií, inokedy zvukovými či obrazovými nahrávkami zo súkromných archívov interpretov. A tu sa opäť k slovu dostáva ono zrkadlenie, konkrétne obsahy (v niektorých prípadoch dokonca identické sekvencie či zábery) sa objavujú v RapStory i v Lekcích rapu. Oba projekty tiež trebárs pozostávajú z epizód s jednoslovným názvom; tento princíp je porušený len raz, a to pri deviatej epizóde RapStory nazvanej Family Guy. Veľmi zaujímavé je pritom sledovať, ako sa potom tie kľúčové slová z názvov zvýznamňujú priamo v samotných epizódach, aj priamo v ich expozíciách. Sami tie by, mimochodom, v kontexte RapStory stáli za osobitnú analýzu – tvorcovia sa totiž celkom evidentne snažili nerobiť ich tak úplne podľa jednej šablóny. V tejto súvislosti je hodná zmienky odpoveď režiséra obidvoch projektov Šimona Šafránka na otázku ohľadom toho, čo mu natáčanie prinieslo: „Možnost být nablízku inspirativním, tvůrčím lidem. Nahlédnout zblízka do úžasně živé a tvárné muziky. A pak taky uvědomění, jak moc jsou důležité expozice. Jak moc je důležité vědět, o čem chci vyprávět a proč. Protože v tom krátkém čase webových epizod se nedá nikomu nic nalhávat. To je možná podobné tomu, co říkají ti rappeři o rapu, že je to opravdové, že to nesnese faleš. Ten krátký film funguje podobně.“ (citované z tlačovej správy)
Úprimnosť či opravdivosť rapu alebo v spojitosti s ním vzťah autenticity a štylizácie je veľká téma, ale téma na samostatný text. Iné je v tej Šafránkovej výpovedi dôležité. RapStory aj Lekce rapu pozostávajú z dielov trvajúcich 8 a pol až 14 minút. Napriek tej malej ploche sa však tvorcom podarilo dostať toho do jedného i druhého veľa – veľa rapperov (a rapperiek), veľa zaujímavého archívneho materiálu, veľa informácií atď. Najmä sa im však podarilo to, čo nepriamo sľubovali – vyrozprávať jednu rapovú story. Jasné, je to príbeh skratkovitý, fragmentarizovaný či selektívny; osobne by ma napríklad veľmi zaujímalo, prečo sa v RapStory neobjavil trebárs taký Marpo, ktorý sa na svojom najnovšom albume Backwoods Bred (2021) vrátil k „receptu“ albumu Dead Man Walking (2018), rap kombinuje s country, bluesom či gospelom a dlhodobo patrí k výrazným postávam českej scény. Ale i tak je to príbeh funkčný, s trochou zveličenia, no vonkoncom nie dehonestujúco povedané, dokonca príbeh, ktorý má „info“-rozmer i „tainment“-rozmer. A to platí, mimochodom, aj pre Lekce rapu, ktorých scenár je „prešpikovaný“ „šťavnatými“ hláškami, napríklad „motivační hudba hyperkapitalismu“ (o trape) alebo „multižánrový homunkulus“ (o rape), a dôležitými postrehmi (vizuálna estetika CD nosičov, vzťah žánru a drog či fenomén tvárových tetovaní). Nehovoriac o skvelom využití veľavravného fragmentu z AZ-kvízu…
Aj ďalšie finesy – obsahové i formálne – sú pri oboch dokumentoch hodné zmienky. Napríklad to, že v Lekcích rapu Veselý vlastne zaujíma rolu „master of ceremony“. Sprevádza „eventom“, komentuje, ale tiež sedí na zlato-červenom tróne, pričom sa mu v rukách kde-tu objavujú priam ceremoniálne propriety (aj za asistencie režiséra a rekvizitára v jednej osobe). Na nevšednosti celku potom pridáva aj pohrávanie sa s parciálnym prekladaním, resp. „sendvičovaním“ obrazov.
V RapStory sa – a opäť to vnímam ako ozvuk námetu (v tomto prípade DJingu) – pomerne často využíva princíp „loopu“, a to tak zvukového (napríklad zvonenie mobilného telefónu), ako aj obrazového (Hugo Toxxx a zebry). Ako diváka ma mimoriadne bavilo čosi, čo ad hoc nazvem implicitnými „dissmi“ – implicitnými aj v tom zmysle, že sú intratextuálne (keď napríklad Ektor v šiestej epizóde hovorí o tom, že v Česku je priveľa rapperov a že „dneska rappujou děcka z pokojíčků“ a neskôr príde epizóda s názvom Povodeň venovaná mladej novej vlne). Priznávam, že som si počas dívania sa viackrát vravel, že by som rád videl, ako sa jednotliví „rap-spondenti“ striedali na „pľaci“ a či sa v praxi potvrdzovala pamätná Katova replika: „Přece jenom tady na tom našem písečku není nikdo zlej.“ Hoci pripúšťam, že úplne prvé zábery celého cyklu vrátane fragmentov, ak som to správne identifikoval, zo Spanish explorers (1965) na mňa pôsobili trošku bizarne, vďaka záverečnému defilé všetkých účinkujúcich v sprievode výňatkov z hneď dvoch verzií skladby Země vzdálená a predovšetkým refrénu „znám tě mnohem víc, země vzdálená“ sa aj tie na konci vlastne zvýznamnili – a celok sa kompozične efektne kruhovo zarámoval.
RapStory každopádne koncepčne stojí a padá na prehovoroch účinkujúcich. A hoci tie by sa mohli v rámci deklarovanej snahy tvorcov o (vy)rozprávanie príbehu javiť ako nedostatočné, diváci sa toho vďaka nim dozvedia dosť veľa – či už priamo, alebo nepriamo. Myslím, že svoju úlohu v tejto súvislosti zohrala efektívne zvolená stratégia, ktorú približuje Šafránek slovami: „Rozhovory v dokumentu považuju svým způsobem za Moby Dicka. Je to monstrum, které je potřeba zkrotit. U RapStory jsme věděli, že budeme zpovídat relativně hodně lidí, bylo jich okolo třiceti. A nechtěl jsem natáčet u nich doma, ve studiích… Jednak si pak publikum všímá, jaký ten který prostor je, a jednak jsem chtěl z rozhovorů udělat záchytný bod – místo, které je pro všechny stejné. A přišlo nám, že všechny rappery spojuje klubová stage. Tam jsou doma. A protože jsme natáčeli v pražském klubu Roxy, který má v české rapové a vůbec hudební kultuře nezastupitelné místo, ptali jsme se nejprve zcela obyčejně: ,Jak se cítíš tady v Roxy na pódiu?ʻ Obecně jde ale o to, aby hrdina dokumentu co nejdřív zapomněl na kameru. Aby ho neznervózňovala, aby pro ni nehrál.“ (citované z tlačovej správy)
Pri príležitosti premiérového uvedenia prvých piatich dielov RapStory v Karlových Varoch bol režisér a spoluscenárista projektu hosťom Čestmíra Strakatého v relácii Prostor KVIFF X. Jedna vec ma z toho rozhovoru zaujala celkom špeciálne – to, keď Šafránek vysvetľoval, že ambíciou RapStory nie je byť akousi rapovou obdobou Galerie elity národa ani Wikipédie. Vidím to inak: RapStory sa na úrovni toho, ako jestvuje, na Wikipédiu a vôbec na hypertexty podobá viac než dosť. Vysvetlím na príklade: V jednej z epizód sa objavujú zábery, v ktorých počujeme hovoriť a vidíme slovenského rappera Veca a následne vidíme Depha/Kata (nie toho, ktorý stojí pred kamerou štábu v Roxy). Kto vie, ten vie, že sú to zábery, aj keď možno až príliš účelovo juxtaponované, z relácie Ladí neladí z roku 2006. Kto nevie, ten môže tento „link“ v „texte“ „hesla“ Zjevení (tak sa volá epizóda) sledovať a dostať sa do toho druhého „textu“. Otázka, ktorá sa tak nejako automaticky natíska, je: Kto je cieľovou skupinou RapStory? Myslím, že Šafránkova odpoveď, v ktorej inak nepriamo podporuje tú moju tézu o podobnosti s Wikipédiou, je adekvátna: „V ideálním případě se tu milovník rapu dozví něco nového nebo uvidí neviděný archivní materiál. A potenciální fanoušci pak rapem načichnou a věřím, že muziku a všechno ostatní si už dohledají.“ (citované z tlačovej správy)
Na záver ešte jedna poznámka: V Česku teda aktuálne k obsahom reagujúcim tak alebo onak na fenomén domáceho rapu alebo širšie hip hopu pribudli dva dokumentárne projekty hodné pozornosti a rozšírili tak zoznam zahŕňajúci okrem iného Českú RAPubliku Pavla Abraháma, Gympl (2007) Tomáša Vorla či „thriller o českým hip hopu“, román Přemysla Krejčíka Malej NY (2019), ktorý dokonca obsahuje, hoci len v textovej podobe, aj prevažne rapový soundtrack. Máme aj my na Slovensku čosi – napríklad Bratislavafilm (2009) Jakuba Kronera, sériu graffiti-cestovateľských dokumentárnych filmov Show Must Go On (2005, 2007, 2011, 2014, 2019), dvojzbierku básní/rappových textov Mariána Beneho Benkoviča Slovenčina pre samoukov/Spam poetry (2011) či viac-menej „one man show“-dokumenty Rytmus Sídliskový sen (2015) Mira Drobného a Rytmus: Tempos (2020) Nazarija Kľujeva, Romana Kelemena a Maxima Kľujeva. I tak však z hlavy jednoducho neviem dostať myšlienky týkajúceho sa toho, ako by asi vyzerala či mohla vyzerať dokumentárna séria, o ktorej by potom mohol vzniknúť text s názvom Rap(ort) s príchuťou bryndzových halušiek (alebo Dejiny a súčasnosť slovenského rapu 101).
RapStory
scénář: Šimon Hájek, Šimon Šafránek, Karel Veselý
režie: Šimon Šafránek
střih: Šimon Hájek
hlavní kameraman: Zbyněk Kunc
koproducent SilkFilms: Alžběta Janáčková a Martina Štrunc
kreativní producent ČT: Jakub Mahler
copyright: © ČT, SilkFilms 2021Lekce rapu
scénář: Karel Veselý
režie: Šimon Šafránek
střih: Šimon Šafránek
kamera: Zbyněk Kunc
kreativní producent: Jakub Mahler
copyright: © ČT, 2022
Autor
