Scifizmus je existencializmus

Scifíčkam odzvonil umieračik. Po prekročení prahu 21. storočia opadlo nadšenie z budúcnosti a futurizmu ako-takého. Klasická hard boiled sci-fi v nedohľadne, česť žánru robia iba ojedinelé úkazy ako Anténa, Immortal či Renessaince. Modrokožia Pocahontas je žiarivým príkladom kam sa v súčasnosti sci-fi, vo svojej podstate imaginatívny žáner, dopracovalo… k neoriginálnemu príbehu pokorenému ,,meets the eye.“

Po vyššie spomínaných raritných úkazoch sa jeden podarilo vyčarovať aj mladému režisérovi Zowie Bowie (áno, Ziggyho syn) s menej excentrickým umeleckým pseudonymom Duncan Jones. Nenápadná kampaň avizovala nástup indie (malého-veľkého) filmu Moon, jedného z najočakávanejších ne-blockbusterových sci-fi spolu s belgickým Mr. Nobody. Jones sa vracia k starej poctivej sci-fi ako si ju pamätáme zo zlatej éry a svoje dielo stavia na popole kultových (Votrelec, Blade Runner) a umeleckých a nesmrteľných veľdiel typu Vesmírna odysea a Solaris.

Ako som už naznačil, Jones sa odpútal od všetkých trendy záležitostí súčasných vedecko-fantastických snímok a púšťa sa do svojho projektu ,,old-school“ štýlom. Papundeklové kulisy sú síce nahradené novším materiálom, no v celom filme divák nezazrie ani jeden jediný pixel CGI. Všetky efekty sú poctivo vyrobené na kolene, iba makety, žiadna počítačom generovaná grafika. V tomto prípade produkčný tím vyparatil husársky kúsok, nakoľko sa podarilo obalamutiť  profesionálne oko nejedného kritika komentujúceho počítačovú animáciu.

V centre pozornosti je samozrejme príbeh. Treba podotknúť, že film učebnicovo reprezentuje slovné spojenie ,,komorný príbeh“. Štyri miestnosti v interiéri, jedna kabína a zopár záberov v exteriéry, plus jeden Sam Rockwell (Rockwell sa snaží vykúpiť svoju kožu po ofenzívnom Zalknutí − ofenzívnom voči fanúšikom predlohy). Z tejto nenápadnej rovnice režisér vydestiloval pôsobivú existencialistickú drámu okrajovo sa venujúcu prevareným sci-fi témam ako klonovanie, osídlenie Mesiaca, či alternatívne zdroje. Hľadáčik je však neúprosne namierený na postavičku z mäsa a krvi, na dialóg medzi jedinečnosťou a plagiátom, zmysle života… Samotný dej nie je nijako epický, rozsah sfilmovaného materiálu je úmerný rozsahu poviedky, no množstvo tém, ktorých sa na tak malej ploche dokáže autor dotknúť je zarážajúce.

Analógia Duncanovej práce s témou a jednotlivými príbehovými prvkami pripomína Kubricka a jeho prácu na 2001: Vesmírna odysea. Zatiaľ čo explicitne presakujú na povrch vízie Isaaca Asimova, Kubrick sa implicitne venuje filozofickým aspektom ľudskej existencie a človeka samotného. Vo veľkej miere vychádza z učenia nemeckého enfant terrible Friedricha Nietzscheho a jeho idei a názory oblieka do Asimovho scifistického kabátu. Duncan Jones si vybral menej kontroverznú filozofickú postavu, Jean-Paula Sartra a alúzie na filozofove idei sú badateľné v či už jeho priamom citovaní alebo parafrázovaní. Referencia na najviac spopularizovaný Sartrov výrok ,,peklo sú ostatní ľudia“ („L´enfer, c´est les autres“ ) sa objaví dvakrát. Prvýkrát nepriamo, v odraze životnej rutiny osamelého pracovníka baníckej spoločnosti pracujúcom na vyľudnenom Mesiaci a neskôr pri zvrate, kedy vypukne mentálne ,,peklo“, ktorého katalyzátorom je ďalšia osoba, či osoby. Prirodzene, niekoľko referencií mieri aj na existencialistický predvoj vedený Albertom Camusom, obzvlášť húževnatý Sizyfus sa bude divákom v periodických intervaloch vynárať z hlbín podvedomia.

Protagonista, do určitej miery i antagonista príbehu, Sam Bell je v podstate prototypom moderného človeka. Jeho život sa skladá zo symetricky naplánovaných a vykonávaných činností tvoriacich tak jeho životnú rutinu. Zarážajúca periodicita a repetitívnosť, ktorú si mnohí z nás neuvedomujú, ale tvorí neoddeliteľnú súčasť našich životov, môže označiť ako algoritmus konzumnej spoločnosti 21. storočia. Sam Bell je predobrazom ľudstva utápajúceho sa v pohodlnej, no bezvýchodiskovej konformite. Vstupným portálom od druhého dejstva sprostredkuje toľko potrebný zvrat, surové a nekompromisné vykoľajenie hlavného predstaviteľa z jeho nalinajkovaného života. Neviditeľná bariéra sa roztriešti na milión kusov a Sam precitne do reality a musí čeliť pravde v jej deštruktívnej nahote.

Akékoľvek alegórie na konzumný životný štýl skončili, zostáva iba púť Saharou vlastnej identity a hľadanie oázy seba samého. Kto v skutočnosti som?! sa pýta nielen Jones, či Rockwell, ale my všetci. Režisérovi sa podarili zaraziť do subtílneho príbehu tri základné piliere kozmogónie: Kto som? Odkiaľ pochádzam? Kam kráčam? Tri obyčajné, no nanajvýš šokujúce otázky, na ktoré doposiaľ neexistuje univerzálna odpoveď. Relativita ľudského života vrieska o pozornosť. Zaujímalo to starovekých Egypťanov, Grékov, no osvietený človek nového tisícročia nepotrebuje tieto odpovede. Paradox modernej doby: neuvedomujeme si absurdnosť vlastných životov. Viva Camus. A život Sama Bella je vskutku absurdný. Preč s filmovým ekoterorizmom. Vanitates vanitatum, márnosť nad márnosť si hovorí náš hrdina, keď musí zápasiť o svoje miesto v systéme, ktorého je pokrvným potomkom. Nehovoriac o tom, že stále musí bojovať i sám so sebou (metaforicky i doslovne), či sa mu to páči a či nie.

Moon

Scénář a režie: Duncan Jones

Kamera: Gary Shaw

Střih: Nicolas Gaster

Hudba: Clint Mansel

Hrají: Sam Rockwell (Sam Bell) , Kevin Spacey (Gerty – robot), Dominique McElligott (Tess Bell), Rosie Shaw (Malá Eve),

Malcolm Stewart (technik) a další.

UK, 2009, 97 minut