Posvätné motory, blahoslavený človek a omnipotentná kinematografia

RECENZE: Holy Motors (režie: Leos Carax, 2012) – MARTIN KUDLÁČ –

Nie je žiadnym prekvapením, že kinematografia namierila a často aj mieri hľadáčikom kamery proti sebe. Nejde ani tak o meta-textuálny charakter, aj keď aj ten sa často vyskytuje, dokonca aj mimo avantgardných diel (napríklad aj NonFilm, ktorý odpálil filmársku kariéru Quentina Dupieuxa a.k.a Mr. Oizo). Teraz nám ide ale o druhú možnosť, autotematickosť. S cynickým odfrknutím možno povedať, že všetky základné varianty príbehov sa urodili v starovekom Grécku. Komu je to málo, stále možno siahnuť do večne otvoreného trezoru ľudových príbehov a rozprávok, či inventára archetypálnych príbehov (Faust, Hamlet, Starý i Nový zákon). Prirodzene, ak nie obsah, tak sa vyvíja aspoň forma. Častokrát aj veľmi pôsobivo.

V ostatnej dobe sa aj často, najmä na festivaloch, objavujú snímky priamo, či latentne odkazujúce k starším dielam, obdobiam alebo filmovým hnutiam bez ohľadu na to, či v podobe hommage alebo parodickej. Nunesov Sudoeste invokuje modernu 60. rokov, Garrelov Un été brûlant, či Bracov Un monde sans femmes zase francúzsku Nouvelle Vague, mnohí tvorcovia nezostávajú nič dlžní neorealizmu. A teraz od formy k obsahu. Sympatický príklad predstavuje Kaufmanova meta obsesia, napríklad aj v snímke Adaptation, Burtonov Ed Wood, ale i Felliniho 8½. Čiže nejde o žiadny prevratný fenomén. Len jeho zvýšený výskyt v posledných rokoch musí niečo reflektovať.

O to zaujímavejšie postavenie má najnovší film Leosa Caraxa, často skloňovaný Holy Motors. Carax neváha a snímku otvára rýdzo autotematickou scénou. Sníma sám seba ako osobu hypnoticky priťahovanú k filmovému plátnu (cez tajné dvere v stene anonymného hotela), zatiaľ čo prítomní návštevníci zotrvávajú v indiferentnom stave spánku, ktorý môže byť i … smrťou. Takto drzo ambivalentnou je aj celá snímka. Úvodná scéna zakodifikuje vtipnú typológiu aplikujúcu sa na reálne premietanie snímky Holy Motors. Návštevníci buď stratia trpezlivosť a z kina odídu (mŕtvi) alebo snímku odsedia, ale jediné, čo im dá je len strata času (spiaci) alebo si ju vskutku vychutnajú (fascinovaná postava samotného režiséra). Avšak preč s elitárstvom, filmy sú aj pre mŕtvych.

Režisér nerezignuje nad príbehom, aj keď hľadať príbeh v tradičnom slova zmysle by bolo v tomto prípade zbytočné. Holy Motors sú ódou na film. Čo film dokáže a tak trochu aj ako funguje. To dôležité už zhrnul kolega Ondřej Pavlík v článku k Atlasu mraků. Film je štruktúra, ktorej logika nemusí byť vždy nutne podriadená príbehovej logike. Možno zbytočné konštatovanie. Holy Motors, podobne ako Atlas mrakov, Red State alebo i nevydarene exhibicionistický Doomsday, charakterizuje polyvalentný charakter. Celok založený na spojení odlišných prvkov. V našom prípade spravila menší predvoj pre Caraxov opus Athina Rachel Tsangari svojím celovečerným debutom Slow Business of Going, kde jej protagonistka nahráva sériu improvizovaných a náhodných stretnutí v rôznych kútoch sveta, zatiaľ čo režisérka podriadila každý výstup inej kompozičnej alebo štylistickej podobe. O Denisovi Lavantovi, protagonistovi Holy Motors predvádzajúceho herecký maratón, tvrdili diváci i kritici niečo podobné. Tvrdenie, bohužiaľ prevažne založené na najcitovanejšej replike z celého filmu: ,,pre krásu gesta (For the beauty of the gesture),“ ako odpoveď na otázku, prečo robí to, čo robí, teda sériu rôznorodých vystúpení.

Ďalší krásny terminus technicus prichádzajúci často na myseľ počas sledovania Holy Motors je aj intertextualita. Označenie, ktorým si nešikovní tvorcovia ospravedlňujú svoju umeleckú impotentnosť a na ktorom tí šikovnejší vybudovali zložitý viacvrstvový umelecký artefakt. Referencie na viaceré staršie filmy, ale i autoreferencie na režisérove filmy, či skryté odkazy na ťažký život Leosa Caraxa ako filmára. Už samotná heterogénna forma bola autorom často odôvodňovaná tým, že mal v pláne viacero projektov, ale z ekonomických dôvodov ich musel zlúčiť do jedného. Populistické vysvetlenie. Čo však nie je populistické, je režisérova predstava kinematografie ako krásneho ostrova plného hrobov. V Holy Motors narazil na jeden. Masový.

Jedným zo synchrónnych paradoxov sa stal fakt, že tento rok sa objavili tri snímky, ktorých leitmotívom je podozrivé spojenie človeka a vozidla. Caraxov Holy Motors, Cronenbergov Cosmopolis a pozoruhodná snímka L gréckeho filmára Babisa Makridisa. Práve L a Holy Motors majú dokonca aj jednu spoločnú repliku (,,To som ja.“) odkazujúcu na identitu protagonistu, ktorá môže byť považovaná za problematickú v oboch dielach. Človek opustil prírodu, post lovca a zberača vymenil za teplé miesto v industriálnom prostredí a tým sa pripútal k stroju. Symbiotický vzťah biologického organizmu a chladného stroja. Sám režisér tvrdil, že chcel natočiť niečo, čo by reflektovalo súčasnosť. Život v kybernetickom priestore, v útrobách všemohúceho internetu.

Aj keď možno ide o sympatický námet, znamenalo by to vydávať sa na vratké interpretačné chodníčky. Podobne ako keď filmové magazíny zaplavila správa o dekódovaní príbehu Holy Motors. Denis Lavant zosobňuje herca vystupujúceho pred miniatúrnymi kamerami nachádzajúcimi sa vôkol nás. Viva Grande Hermano. V roku 1985 sa objavil malý a nehanebný japonský film Guinea Pig. Môže si o ňom niekto tvrdiť čo chce, ale tá snímka je o hraniciach filmu ako aj o filmovej gramatike. Holy Motors sú to isté pre kinematografiu 21.storočiaa ako aj jej pregnantnou apoteózou.

Ak by sa medzi divákmi stále nachádzali skeptici, treba sa obrátiť na Caraxovho filmárskeho kolegu Quentina Dupieuxa s jeho absurdným filmom Rubber so sympatickým precedensom. ,,Absolutely no reason!“ Mimochodom, aj Rubber prekypuje autotematizmom.

Holy Motors

Režie: Leos Carax
Scénář: Leos Carax
Kamera: Caroline Champetier
Střih: Elif Uluengin
Hrají:  Denis Lavant, Edith Scob, Eva Mendes, Kylie Minogue, Elise Lhomeau, Jeanne Disson, Michel Piccoli a další
Francie, Německo 2012, 115  min.