Aký bol šiesty Cinematik

Hneď na úvod sa priznávam, že na Cinematiku som strávil len posledné tri dni, preto sa v tomto texte nebudem a ani nemôžem pokúšať o komplexnú reflexiu diania. Musím konštatovať, že tieto dni napriek tomu splnili moje kritéria rozlúčky s (festivalovým) letom. V nasledujúcom texte sa s ohľadom na vyššie uvedené fakty pokúsim oboznámiť nezúčastnených s menami výherných filmov a inými prevažne faktografickými údajmi.

Šiesty ročník Filmového festivalu Cinematik sa konal v dňoch 9.- 16.9. 2011 v Piešťanoch. Návštevníci mohli v šiestich kinosálach v rámci dvoch súťažných a trinástich nesúťažných sekcií vidieť 126 (66 celovečerných, 60 stredo a krátkometrážnych). Hlavnú cenu festivalu Meeting Point Europe Award, o ktorej rozhodujú vybraní európski kritici získala „konverzačka“ Mika Leigha Ďalší rok (Another Year, 2010). Optimisticky tváriaci sa príbeh o nešťastných ľuďoch, ktorí sa chodia so svojimi problémami zverovať idylickému páriku šesťdesiatnikov aforisticky nazvaných  Tom a Gerri, prekvapivo zvíťazil v konkurencii víťazov z iných festivalov ako Ghost Writer (2010; Európsky film roka), Lepší svet (Hævnen, 2011; Oscar), O bohoch a ľuďoch (Des hommes et des dieux; Cézar za najlepší francúzsky film) alebo môj favorit (výherca FIPRESCI) Turínsky kôň (A Torinói ló, 2011).

Druhá súťažná sekcia Cinematik.Doc v sebe zahrňovala, ako už napovedá názov, slovenské dokumentárne filmy uplynulého roka. Opäť v nej rozhodovali vybraní európsky kritici a opäť zvláštne a možno vlastne varovne zvíťazil viac český film Nesvatbov (2010) Eriky Hnílkovej. Príbeh pomaly vymierajúcej slovenskej obce Zemplínske Hámre, ktorú sa snaží citovo rozohriať už len starosta, hlásajúci lásku z ampliónov. Cenu primátora mesta Piešťany získala filantropická Nickyho rodina (2011) – už tretí film Mateja Mináča o Nicholasovi Wintonovi, ktorého ani netreba bližšie predstavovať. Veď k čomu by potom bola spomínaná trilógia. Poslednú cenu udeľovali samotní návštevníci motivovaní výhrou prehrávača Apple iTouch. Ich rozhodnutie korešponduje s oskarovými  akademikmi. Dráma Lepší svet  Susanne Bier pojednáva o násilí prítomnom v každom z nás. A to doslova, keď porovnáva dva svety, chudobný africký a bohatý európsky. Svet, kde škatuľky neplatia, v ktorom sme si rovnakí všetci.

Popri týchto formálnych udalostiach zaujímavých pre médiá smotánkovského charakteru sa konali aj iné cinefilsky podvratnejšie podujatia. Z nich najvýznamnejším prínosom je určite krst publikácie o Jacquesovi Audiardovi, tvorcovi, ktorí je v širšom diváckom povedomí neznámy (respektíve známy len filmom Prorok), no určite si pozornosť zaslúži. Túto chybu napravila aj festivalová retrospektíva venovaná jeho všetkým doteraz nakrúteným dielam, ktorá divácku neznalosť dúfajme napravila. Významné bolo aj uvedenie reštaurovanej verzie filmu M (M – Eine Stadt sucht einen Mörder, 1931) či celá sekcia venovaná otrlcom a filmovým brakom venujúca sa taktiež neprávom prehliadanej „béčkovej“ kinematografii. A v neposlednom rade premiérové uvedenie Stromu života (Tree of Life, 2011) od Terrenca Malicka (ktoré mi museli pokaziť dve nado mnou sediace „slečny“ komentármi typu: „Cítim sa ako na hodine biológie.“).

Písanie faktografických údajov vo mne bohužiaľ vyvoláva potrebu vyjadriť sa v záverečnej subjektívno-sentimentálnej miniúvahe na tému Aký je vlastne Cinematik a iné festivaly? A tak sa pýtam: Je miestom, kde spoznávame nové podnetné mená, kde v kine môžeme vidieť to, čo sme od „iného“ filmu očakávali, kde sa formuje a rozširuje rozhľad más, kde z kina diváci neodchádzajú, kde si je každý rovný, pretože je cinefil…?

Zisťujem, že vlastne ani neviem, len empiricky dúfam, že festivaly budú existovať aj v ďalekej budúcnosti a prajem si, nech žijú sponzori, cinefili a aj hypsteri. Všetci, ktorí ich živia. Aj s vami sa stretnem o rok.