Zde se nacházíte: 25fps » Český film » Natáčet jen to, co káže nitro

Natáčet jen to, co káže nitro

ROZHOVOR s režisérem a scenáristou Eduardem Grečnerem – MILAN CYROŇ – přepis KRISTÍNA KLEMANOVÁ -

Na Letní filmové škole se promítá Váš film Drak sa vracia, který vyšel ve Slovenském filmovém ústavu na DVD a byla mu věnována pozornost na filmologické konferenci, kde jste rovněž vystoupil. Je tento zájem o Draka něčím novým, nebo ho snímek vyvolával již v době svého vzniku?

Nie, pre mňa je úspech, alebo ohlas tohto filmu absolútnym prekvapením, lebo je to vyše 40 rokov. Že taký film zaberie, to je pre mňa mimoriadna pocta. To je viac, ako keby v čase premiéry dostal nejakú cenu, lebo sa úplne na hlavu postavili argumenty proti mne, ktoré hovorili, že ja nakrúcam filmy, ktoré nemajú divákov. A ukázalo sa, že Drak je jeden z najúspešnejších mojich filmov, teda ešte jeden film, Nylónový mesiac, má väčší divácky úspech, ale ten bol aj natočený ako divácky film, kdežto Drak sa vracia bola moja osobná výpoveď. To je taký najintímnejší film, ktorý som ja nakrútil a obsahuje všetko, čo som chcel povedať. Ale to, že je teraz takto v kurze, to ma teší. Teší ma, že som sa toho dožil, lebo v čase, keď sa uvádzal, tak boli spoločenské starosti iné. Išlo o to, či nás obsadí armáda, alebo nie. Nakoniec potom po pár mesiacoch nás aj obsadili. Ja som bol s Drakom na pozvanie predsedu poroty pána Roteho v Pezare na festivale, a tam sa film síce dopravil, ale sa nepremietal, lebo študenti obsadili sálu. To bolo hnutie študentov, ktorí rozbili aj Canneský festival ako meštiacky, takže sa nepremietal žiaden film. A film Drak sa vracia som zase priniesol neodpremietaný domov. Takže takéto okolnosti to sprevádzali. A v tom čase boli celkom iné záujmy diváka, ako pozerať sa na nejaký klasický príbeh trojice alebo na príbeh o nenaplnenej láske, to bolo mimo záujmu. Záujem nakoniec prišiel, tak to je ono.

Napadá vás, proč ten zájem přišel právě nyní?

Ja si myslím, že teraz je vhodná doba na vnímanie takýchto intímnych príbehov. Aj ja to poznám z reakcie mládeže nielen tu, ale aj na Slovensku, lebo ešte vyučujem doteraz na Banskobystrickej akadémii umení a pozorujem, že súčasná generácia sa začína zaujímať o ľudské otázky. Proste odmieta komerčné plytké príbehy a sonduje trochu hlbšie, ako je povrch, no a do tej atmosféry Drak zapadá. Takto si to ja vysvetľujem. Nejaké mimoriadne kvality, že by mal, nie je to trhák, ale je to solídny ponor do psychiky človeka, do nálady. A je to nakoniec tiež o láske.

Zmínil jste snímek Nylónový mesiac, který byl z vašich filmů nejúspěšnější. Ale vy sám s ním zcela spokojený nejste, jestli si pamatuji dobře.

To je trochu inak. To nie je pravda, že by som bol nespokojný s filmom, ja som nespokojný so sebou, lebo ten film vznikol ako reakcia nie môjho vnútra, ale ako reakcia na prvý film, kedy bolo takmer prázdne hľadisko a riaditeľ filmu mi povedal, že by som mal nakrútiť niečo, čo naplní sálu, lebo, že mi nabudúce nedajú žiadne peniaze, tak ja som hľadal. Vtedy práve Jarka Blažková vydala knihu Nylónový mesiac, ktorý sa stal bestsellerom, a ja som preto nespokojný so sebou, lebo som podľahol tomu, že sa majú nakrúcať komerčné filmy. Vtedy som si povedal: „Nikdy viac. Aj keď nebudem nakrúcať nič iné, tak budem nakrúcať len to, čo moje vnútro káže.“ A tak vznikol potom Drak. Takže možno, že sa tam prejavil môj súkromný vzdor voči tým tlakom. V Drakovi je zakliata jedna metafora a síce, že Drak je výrazom toho, ako som ja neznášal kolektivizmus. Ja som sa postavil za Draka, ktorý v príbehu chce, aby mu bola vrátená česť, ale ja som to trošku inak posunul, ja som nechal Draka odísť, na rozdiel od literárnej predlohy. Drak zistil, že nemôže byť v kolektíve zaradený, že musí byť sám sebou. A to je to moje vyznanie, byť sám sebou.

Nylonový mesiac jste točil po filmu Každý týždeň sedem dní, který divácky úspěšný nebyl. Jak se díváte na tento svůj debut s odstupem 50 let?

Viete, to je tak, že tie začiatky 60tych rokov boli strašne dramatické. Možno, že aj dnes je to nebezpečenstvo aktuálne, ktoré sme my cítili. Vtedy bola kubánska kríza, v roku 1962. Podľa znalcov bolo možno niekoľko hodín pred atómovou vojnou a na poslednú chvíľu sa dohodli, že Rusi stiahnu rakety z Kuby a Amerika odvolá ponorky, ktoré už krúžili s odistenými nábojmi. To som chcel dať najavo, tú úzkosť, ktorá sa zmocňovala ľudí. A keďže sám sa považujem za kategóriu mysliacich umelcov, tak som si zobral študentov sochárstva, ktorí majú urobiť jeden pomník a do tej snahy urobiť pomník človeku zasahuje toto nebezpečenstvo smrti. Tak som použil Hirošimu, hirošimský denník. Ja celkom rozumiem tomu, že sa to neujalo, to nie je divácky film, to je film na rozmýšľanie. Neviem, ako vy to cítite, ale ja mám stále obavy o civilizáciu, lebo niekoľko veľmi vplyvných hlupákov sa môže dohodnúť, že to vyriešia atómovou bombou a sme fuč, možno, že v dobe jaskynnej, po takomto experimente. Je to taká téma, ktorá naozaj nepriťahuje divákov do kina. Lebo podľa diváka by mal film rozptyľovať, nie sústreďovať na otázky, ktoré sú boľavé.

Takže myslíte, že by ani dnes tento film, pokud by byl uveden například jako Drak, nepřilákal pozornost?

To neviem, rád by som sa dožil, keby prilákal, ale neviem to odhadnúť. Divák je dnes už trošičku rozmaznaný. Tým, že si kupuje zábavu, je v pozícii nie diváka, ale klienta, ktorý si zaplatil: „Bavte ma.“ To je väčšina, to je takých 80% divákov, takto orientovaných. A takéto znepokojivé otázky nemá nikto rád. Neviem, asi by to prepadlo znova. Ja by som bol šťastný, keby som mal vždy plné kino. To režisér, ktorý by povedal, že nechce divákov, tak je buď blázon, alebo idiot, ale zas, človek nemôže vystúpiť sám zo seba, nemôžem robiť zábavné filmy, keď to moje vnútro neprodukuje. Ja som vydal aj dve knihy básní, ktoré sú v podstate dosť smutné.

Takže tematika vašich básní je podobná jako u filmů?

Musí to byť podobné, keďže je to moje. Ja som rozhodnutý od útlej mladosti robiť len to, čo ja cítim. To nie je nejaké pohŕdanie, ale ja si myslím, že skutočné umenie, nemôže inak vzniknúť len cez filter osobnosti. Strašne závidím Milošovi Formanovi a predovšetkým Chaplinovi, ktorý je aj úžasne zábavný aj úžasne komunikatívny, ale na to treba iné nadanie, ja nedisponujem takým nadaním. Ponúkam to, čo je vo mne s rizikom, že to nebude mať odozvu, ale so zárukou, že je to poctivé, že je to to, čo naozaj cítim, že som nepodľahol nijakému tlaku.

Zkrácená verze rozhovoru byla původně publikována ve Filmových listech 37. Letní filmové školy.

Print Friendly

Autor

Počet článků : 34

Zanechte komentář

© 2012 25 fps, o.s., Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

Zpět nahoru