Moralita v čiernobielom úplete

RECENZE: Učitelka (režie: Jan Hřebejk, 2016) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ –

Prečo nakrúcať ďalší „pelíškovský“ film, ktorý estetizuje bolestné zážitky z dôb socializmu? Pre scenáristu Petra Jarchovského a režiséra Jana Hřebejka predstavuje epocha minulého režimu známy a bezpečný priestor, v ktorom objavujú zdroje absurdne komických momentov i krehkej drámy. Najnovší výsledok ich spolupráce Učitelka, o strete slušných ľudí a diabolskej učiteľky, odkrýva pohodlnosť i blížiacu sa vyčerpanosť tejto voľby, ale zároveň nepredstavuje len ďalšie nadbytočné svedectvo o socialistickom marazme alebo rutinérsky „dojazd“ úspešných retrokomédií autorskej dvojice. Učitelka by totiž mala byť hodnotená podľa toho, čo si ako film zaumienila naplniť.

Na rozdiel od artového životopisu Já, Olga Hepnarová (Tomáš Weinreb, Petr Kazda, 2016), ktorý zvláštne rezignuje na núkajúce sa rozvinutie politického kontextu teroristickej tragédie a sústredí sa na univerzálne, existenciálne akcentované aspekty námetu, Učitelke dominuje príbeh síce dobovo prenosný, ale po vnútornej stránke hlbšie tematicky spätý s neskorým socialistickým obdobím. Jeho centrom je navonok dobrosrdečná učiteľka slovenčiny a ruštiny Mária Drazdechová, ktorá si na prvej hodine urobí prieskum o kariérach rodičov svojich žiakov, aby sa neskôr podľa potreby mohla dožadovať najrôznejších služieb. Keď už je manipulácie a teroru príliš, niektorí rodičia sa rozhodnú vzbúriť.

Túto banálnu kostru Hřebejk s Jarchovským upravujú do zaujímavejšieho tvaru tak, že zoznamovanie na prvej hodine prekladajú časovým skokom k rodičovskému združeniu s riaditeľkou školy, kde sa má riešiť šikana žiakov od Drazdechovej. Predstavovanie rodičov jednotlivými žiakmi kvôli Drazdechovej evidencii je doložené ich následnou ukážkou na rodičovskom združení. Medzi rodičmi a deťmi možno ihneď pozorovať spoločné znaky (farba oblečenia, výrazná femininita matky kaderníčky i jej dcéry atp.), pričom sujet skákajúci v čase zjednocuje pozoruhodne vydarená hudba Michala Novinskiho.

Rozdelenie deja do siete flashbackov uvádzaných viacerými rodičmi ostáva vzorcom naratívneho riešenia pre takmer celý film. Pozadie autoritatívneho štátneho zriadenia v tomto fragmentovanom rozprávačskom systéme uľahčuje orientáciu v myslení a motiváciách postáv, ktoré sú skôr či neskôr vždy dôsledne vyjasnené. Postavy sú navyše typizované podľa toho, ako sa stavajú k norme chovania určenej režimom. Snaha o vzburu voči učiteľke zaváňa outsiderstvom či nevinným moralizátorstvom, obhajoba nastoleného poriadku je zase výsadou lepšie situovaných rodičov, paradoxne väčšinou zo strednej vrstvy. Psychologická a etická zrejmosť rôznych rodičovských dvojíc a k nim patriacich detí slúži k ich ľahkému odlíšeniu, na druhej strane táto voľba znemožňuje Hřebejkovi a Jarchovskému pristúpiť k precíznejšej štúdii ľudskej povahy v konfrontácii s jasným bezprávím. K pozoruhodnejším momentom patrí spôsob, akým kauza s učiteľkou u rodičovských párov odkrýva už existujúce manželské nezhody, ktoré sa s komickým výsledkom prejavujú až v hádkach o tom, ako sa k šikane učiteľky postaviť.

Zasadenie deja do socialistickej doby je ďalej užitočné v zmysle korupčného pokrytia, vďaka ktorému Drazdechová bezpečne zotrváva na svojej pozícii. V súčasnosti by bol podobný stav azda taktiež možný, hoci Drazdechová by sa musela „kamarátiť“ s inou skupinou ľudí. Socialistické pozadie ale umožňuje zakomponovanie dobovo príznačných detailov ako pokus o pašovanie buchiet do Ruska, motív hanbou poznačeného muža, ktorého žena emigrovala, či familiárne rekvizity (knihy z edície STOPY, tuzexové bony), ktoré cez prímes hřebejkovo-jarchovskej poetiky podliehajú jemnej exotizácii a ozvláštňujú každodennosť jednotlivých liniek príbehu a neuveriteľne okaté zneužívanie postavenia učiteľkou. Na tomto výsledku sa podieľa aj výtvarná stránka filmu, ktorá ťaží z bohatosti dobových textúr na tapetách a oblečení. Tmavé ateliérové byty navyše podporujú spoločenskú náladu síce stiesnenú, ale zato opradenú príjemným retro efektom. Hřebejk celkovo rezignuje na exteriéry a sústredí sa na sieťové rozširovanie zápletky v neprestajnej prítomnosti dobových kulís, aby sa prezentované nespravodlivosti vďaka rozmarnej štylizácii javili skôr v intenciách absurdna než krutosti. Dvojica autorov tak tradične predstavuje socialistické Československo ako svet delikátnych podivností, ktorých súzvuk vyvoláva láskavé emócie.

Z ideového hľadiska je v Učitelke podstatné tematické porovnávanie zneužitia moci v rámci školskej inštitúcie s perverzne komunistickým ponímaním spravodlivosti, uniformity a vzájomnej pomoci. Tam, kde tento model účinkuje ako nezáväzná moralita s nostalgickým pozlátkom, odpadáva možné realistické pozorovanie mechanizmov socialistického školstva a jeho vplyvu na spoločenské normy. Filmu tak chýba skutočná politická ostrosť a ostáva udržaný v rovine eticky jednoznačného konfliktu, pričom z ľahkého prepojenia dvoch typov autoritatívnych inštitúcií neplynie žiadny objavný pohľad na riešenie útlaku. Možná porážka Márie Drazdechovej anticipuje koniec jednej historickej epochy, ktorá je nablízku, avšak Jarchovský a Hřebejk majú na záver pripravený obrat, ktorý rozruší pevnú spätosť existencie učiteľky s prítomnosťou vlády komunistov, a nechajú ju obnaženú ako bezprizorné indivíduum, ktoré v skutočnosti nepreferuje konkrétnu ideológiu. Záver filmu škrtá možnosť chápania Drazdechovej ako stelesnenie komunistického zla a taktiež predpoklad, že revolúcia vyradí patologické charaktery z verejného života.

Film Učitelka by však nemal byť hodnotený podľa cieľa poskytovať hlboké pravdy o minulom režime, prísľuboch prevratu či všadeprítomnosti korupcie. Jeho ťažiskom nie je ideový rozbor, ale rozvíjanie štylistických a situačných možností vnútri ustálených žánrových schém. Ani z tohto pohľadu film Učitelka možno nie je dokonalý, no k cti mu slúži vytrvalá snaha o spojenie formálnej komplexity a taktného humoru s príťažlivosťou pre široké publikum. Artificiálna morálna duálnosť by pritom nemala byť považovaná za závažný kaz hřebejkovského sveta humorne zafarbených tráum a trpkej krásy.

Učitelka

Režie: Jan Hřebejk
Scenár: Petr Jarchovský
Kamera: Martin Žiaran
Hrají: Zuzana Mauréry, Csongor Kassai, Peter Bebjak, Martin Havelka, Zuzana Konečná, Ondřej Malý, Atilla Mokos, Eva Bándor, Richard Labuda, Lukáš Pelč, Oliver Oswald
Slovensko / Česko, 2016, 102 min.