Filmová esej: Premýšľanie filmom (2. časť)

EXPERIMENTÁLNÍ FILM – Filmová esej: Premýšľanie filmom / Teoretické základy – 2. časť: Esej – jej literárne a filmové formy –Tatiana Rusnáková –

Práca Filmová esej: Premýšľanie filmom – Teoretické základy spracúva teoretické poznatky o fenoméne filmovej eseje. Skúma jej literárneho predka a to, ako sa vo filme mení. Zbiera a analyzuje spisy teoretikov, ktorí sa ju pokúšajú definovať a navzájom ich porovnáva. Do komparácie ich stavia aj s textami filmárov, ktorí eseje natáčajú, ale venujú sa im aj analyticky alebo teoreticky. Práca ponúka aj stručnú históriu formy a v závere zhŕňa získané poznatky a vyvodzuje záver ako odpoveď na otázku Aké sú teoretické základy filmovej eseje?

1. časť: Úvod | 2. časť: Esej – jej literárne a filmové formy | 3. časť: Teoretické písanie o filmovej eseji | 4. časť: Autorské písanie o filmovej eseji | 5. časť: Historické vymedzenie filmovej eseje | 6. časť: Záver

Niet pochýb, že filmová esej vychádza z princípov literárneho žánru, prispôsobených pre audiovizuálne médium. Aby sme lepšie pochopili základy vedúce k definícii filmovej eseje, mali by sme sa najprv bližšie pozrieť na esej ako na literárny žáner.

Hľadanie „superdefinície“

K dispozícií je obrovské množstvo z jednej vety pozostávajúcich vysvetlení čo je esej. Niektorá definícia vypichuje jej konštrukciu, iná tému, či prístup autora ako to najzákladnejšie, podľa čoho by sa mala posudzovať. Je ťažké vybrať si však jedno vysvetlenie a pracovať s ním, preto by sa hodila akási „superdefinícia“ eseje, ktorá by zastrešovala všetky parciálne definície do jednej, dúfajme, postačujúcej. Netreba zabúdať aj na rôzne druhy eseje, ktoré si priblížime neskôr. V nasledujúcom prehľade by sme si teda mali porovnať najdôležitejšie zložky a zámery eseje v literatúre a v stručne poňatej kapitole aplikovať tieto poznatky na využitie eseje vo filme.

a) Slovo esej pochádza z francúzskeho „essayer“, čo znamená „skúšať“ alebo „pokúsiť sa“. V šestnástom storočí Francúz Michel de Montaigne ako prvý definoval esej, keď tak pomenoval svoje písomné cvičenia v zmysle, že sa jednoducho pokúšal premýšľať na papieri.1

Prvotná definícia  by teda mala znamenať pokus o zaznamenanie myšlienkových pochodov na papier, respektíve ich premenu do písaného stavu. Pokus je potom pomenovaním konštrukcie myšlienkových pochodov, ich usporiadania do akéhosi poriadku, ktorý z myšlienok spraví celistvý text určený na čítanie iným ľuďom.  Esejista Philip Lopate vysvetľuje esej ako „dialektiku seba spytovania“,2 teda akýsi dialóg samého so sebou. Profesor Georgetownskej Univerzity O.B. Hardison Jr. o eseji hovorí, že „je ustanovením procesu, v ktorom si duša uvedomuje samú seba, aj keď iba pri prechádzaní zo dňa do dňa, či z momentu do momentu.“3 Zasadenie vzniku samotného pojmu esej do šestnásteho storočia však neznamená, že vtedy esej vznikla. Existovala už v staroveku, v textoch, ktoré však definitívne žánrové označenie dostali až zavedením termínu eseje. Zaujímavou definíciou obohatil túto zbierku aj Aldous Huxley, ktorý esej definoval ako „literárny prostriedok pre tvrdenie takmer všetkého o takmer všeličom“.4

b) Pretože eseje sú esenciálne lineárne – naraz ponúkajú len jednu ideu – musia prezentovať svoje myšlienky v poradí, ktoré dáva čitateľovi najväčší zmysel. Úspešné štruktúrovanie eseje znamená prispôsobovať ju čitateľovej logike5

Esej je podľa tejto poznámky usporiadaná forma premýšľania. Môžeme z nej charakterizovať esej ako prezentáciu názorov autora. Tie sú však tvorené spôsobom, ktorý rešpektuje čitateľa vo význame, že mu čítanie a porozumenie uľahčuje. Je dôležité, aby sme sa venovali len jednej téme, vyvinuli na ňu dostatočný dôraz a až keď bude táto idea úspešne zakorenená, môžeme sa posunúť k výsadbe ďalších myšlienok. Prispôsobenie čitateľovej logike nám ale viac napovedá aj o chronologickom postupe úvahy. Je dôležité prezentovať idey v správnom poradí, teda oboznámiť ho najprv s tými, ktoré musí pochopiť/poznať, aby vedel pochopiť a spoznať aj ďalšie prezentované názory.

c) Dokonca aj kratšie eseje vykonávajú rozdielne operácie: predstavujú argument, analyzujú dáta, ponúkajú protiargumenty, sumarizujú.6

Dostávame sa teda k samotnému obsahu eseje. Táto poznámka nám ponúka náhľad do výstavby a štruktúry eseje. Potvrdzuje to samozrejme predchádzajúci bod o chronologickom uvádzaní názorov. Esejista a editor Robert Atwan tvrdí, že dobrá esej nikdy nemôže začínať koncom.7 Úvodná časť eseje  by mala prezentovať myšlienku, o ktorej bude hovoriť.  To znamená, každá esej začína jasným stanovením problému, ktorý chceme v priebehu eseje vyriešiť. Jeden hlavný argument treba podložiť viacerými na jeho podporu, a čitateľa presvedčiť o jeho správnosti či aktuálnosti. Analýza dát je práve skúmanie týchto dielčich argumentov. Hlavnú myšlienku teda môžeme ich správnym použitím potvrdiť alebo vyvrátiť. Práca s faktami napodobňuje premýšľanie a rozhodovanie sa v mysli človeka. Predtým než sa vynesie súd, je samozrejmé zvážiť všetky možnosti a ponúknuté prislúchajúce dôkazy. Voči argumentom, ktoré by mali potvrdzovať hlavný argument, je možné vzniesť protiargumenty, na základe kvality ktorých môžeme určiť platnosť a správnosť hlavného argumentu. Záverečné sumarizovanie je zhrnutie dát, ktoré sme si v priebehu písania/čítania eseje nahromadili. Je to vyrieknutie finálneho súdu, hlavne v pozícií autora samotnej úvahy. To by malo samozrejme vychádzať z podaných argumentov a malo by sa opierať o dôkladné zváženie všetkých poskytnutých protiargumentov. Názory na štruktúru sa však môžu líšiť. Klasicistický básnik, esejista a kritik Samuel Johnson tvrdil, že esej by nemala mať pevnú štruktúru, podľa neho by esej mala byť „nepravidelným, neusporiadaným textom, nie dokonalým a uprataným dielom“8  Naopak, už spomínaný Philip Lopate hovorí, že  ozajstná esej nie je nikdy bez formy.9 Dôležité je spomenúť, že aj keď je esej prispôsobovaná čítaniu, jej samotná štruktúra nie je záväzná ako pri iných literárnych žánroch. Poznáme mnohé príklady, v ktorých nevieme nájsť výstavbu, často sa preto esej považuje za jednoduchú formu písania. Neznamená to však, že esej je len bezcieľne táranie do vetra. Aj to, čo sa sprvoti môže zdať ako text bez hlavy a päty by ako dobrá esej malo mať nejaký progres, proces a postup.

d) Esej je forma písania v odstavcoch, ktorá využíva neformálny jazyk, i keď môže byť písaná aj formálne. Eseje môžu byť písané v prvej osobe (ja, náš, môj), ale tretia osoba (ľudia, on, ona) je v mnohých akademických esejách preferovanou možnosťou. Eseje nevyžadujú taký výskum ako iné akademické práce, samozrejme by ale mali uvádzať každý použitý literárny zdroj.)10

Odstavce v eseji majú slúžiť čitateľovi. Umožňuje to lepší prehľad a štruktúra eseje vo forme z predchádzajúceho bodu sa najlepšie ukáže práve v takomto formátovaní. Využitie jazyka formálneho či neformálneho závisí od cieľového použitia danej eseje. Jazyk sa takisto prvotne prispôsobuje čitateľovi. V podstate sa mu snaží čo najviac priblížiť a vyhovieť mu. Jazyk je dôležitý aj v prípade zaangažovania autora v samotnej téme eseje. Formálnym jazykom písané eseje sú jasne určené pre akademickú pôdu, využívajú odborné pojmy a exaktné pomenovania, jasné argumentácie a pádne dôvody. Neformálna esej však môže využívať viac z osobnosti autora. Môže obsahovať jeho osobné zážitky, jeho charakteristický jazyk, humor či rôzne básnické prostriedky. Takáto esej je ešte osobnejšia, čo môže posilniť,  ale aj značne oslabiť schopnosť dostať sa do hlavy čitateľa. Podľa jazyka je určované aj najvýznamnejšie delenie esejí.  Myslím si, že preferencia tretej osoby nad prvou smeruje k dôveryhodnejšej argumentácii, čitateľovi je predsa len lepšie pochopiť človeka obyčajného ako priamo konkrétneho autora. Výskum nie je u eseje dôležitý kvôli vlastnej zaangažovanosti autora v nej. Ak je esej ukážkou názorov, ťažko sa dokáže obhájiť taký, ktorý nemá podklad u autora. Esej neslúži ako výklad či referát, dôležitá je obhajoba na základe podložených faktov.

e) Fred Randel vo svojej štúdii o Charlesovi Lambovi poznamenáva, že „prvotne deklarovanou príslušnosťou“ eseje je „skúsenosť esejistického hlasu.“ Podobne aj britská autorka Virgina Woolfová opísala tieto textové kvality osobnosti alebo hlasu ako „esejistov najvlastnejší, ale aj najnebezpečnejší a jemný nástroj“.)11

Keď sme vyššie spomínali osobu rozprávača, treba si uvedomiť, že aj napriek obvyklejšiemu používaniu tretej osoby, esej je stále písaná v prvej osobe, stále je to vyjadrenie autora a stále je úzko prepojená s postavou pisateľa. Pri bližšom skúmaní Woolfovej tvrdenia zisťujeme, že hlas, ktorý esejista pri písaní využíva, nemusí byť explicitne vyjadrený ako jeho. Stále však pramení z jeho presvedčenia. Najvlastnejší je, lebo sa snaží o objektivitu, nebezpečný, lebo práve z tohto hraného odosobnenia sa, z tejto pózy môže prameniť aj odosobnenie sa od názorov v eseji prezentovaných a delikátny, lebo sa môže nachádzať na pomedzí týchto dvoch aspektov.  Esejista Scott Sanders však upozorňuje: „Nie je to zásadne o esejistovi. Esej hovorí o tom, ako sa myseľ a srdce esejistu prelína s niečím omnoho väčším ako je esejista.“12

Pre vytvorenie „superdefinície“ už máme viac podkladov. Literárnu  esej by sme si teda mohli definovať ako usporiadaný pokus o písaný rozhovor samého so sebou. Môžeme samozrejme doložiť: …v závislosti od použitého jazyka patriaci k formálnym alebo neformálnym literárnym druhom, využívajúcim postupný proces argumentácie a následného vyvodenia záveru.

 „Superdefiníciu“ vo filmovej eseji by sme mohli odvodiť ako usporiadané premýšľanie obrazom. Usporiadané, lebo premýšľanie také vôbec nemusí byť, avšak v eseji by také byť malo. Premýšľanie obrazom ako aplikácia filmovej podstaty na podstatu literárnu – na jazyk. Skôr ako v závislosti od jazyka je však dôležitejšie deliť ju tematicky a samozrejme aj podľa jej filmovej formy ako hranej, dokumentárnej či experimentálnej filmovej eseje. V danej situácii by nebolo vhodné priraďovať formálny či neformálny jazyk k jednotlivým druhom filmu, keďže je situácia prepletená, aj v súvislosti s ťažším určovaním esejistických princípov v samotných filmoch.

Využitie literárnej eseje

Esej ako literárny druh má rôznorodé využitie a stretnúť sa s ňou môžeme často v rôznych typoch literatúry.

Študijné eseje

U nás sa namiesto pojmu esej skôr stretneme s termínom úvaha. Je to klasický literárny žáner, ktorého výučba a užívanie sú neodškriepiteľnou súčasťou učiva základných či stredných škôl. Pre svoj dôraz na argumentáciu nie je ťažké pochopiť prečo. Študentom dáva základy kritického myslenia a učí ich nielen premýšľať, ale aj argumentovať a objektívne hodnotiť. Najčastejšie sa s nimi stretneme na jazykových hodinách, ale argumentáciu môžu využívať aj na hodinách napríklad humanitného zamerania. Písaná esej môže študenta stretnúť aj pri maturitnej skúške, dokonca aj pri prihláške o štúdium na vysokej škole.

Populárne eseje

Esej často nájdeme aj v tlači. Skôr v magazínoch a týždenníkoch ako v denníkoch. Tie poskytujú väčší priestor pre tzv. relaxačné čítanie, teda čítanie, ktoré nestojí na aktuálnosti či senzáciách, ale na dobre podložených argumentov. Tematicky však takéto časopisy vymedzené nie sú. Nájdeme ich v publicistických magazínoch, kde koexistuje spolu s glosou, komentárom či kritikou. Po vzore prestížnych spoločensko-politických magazínov (napr. The New Yorker) sa tento model začína objavovať aj v našich zemepisných šírkach (napr. .týždeň). Esej je súčasťou  ekonomických, lifestylových, umeleckých ale aj odborných magazínov. Skôr sa objavujú v časopisoch zameraných na široké spektrum čitateľov, ako na odbornejšie, exaktnejšie médiá.

Literárne eseje

Ako sme spomínali vyššie, prvýkrát použil termín esej de Montaigne na popis svojho písomného cvičenia. Je teda jasné, prečo mnohí literáti majú v svojej bibliografii aj zbierky esejí. Medzi takýchto autorov patrí napríklad Margaret Atwoodová (Writing with Intent: Essays, Reviews, Personal Prose, 1983–2005, r. 2006), George Orwell (Eseje I.-IV.,r.  2013–2017), Virginia Woolfová (The Common Reader, v češtine aj ako Jak to vidí současník, r. 2000), Francis S. Fitzgerald (The Crack up, r. 2003), Ralph Waldo Emerson (Eseje, r. 1991), Joan Didionová (Slouching Towards Bethlehem, r. 1990) či Henry D. Thoreau (Štyri Eseje Henryho D. Thoreaua, r. 2009).

Sú však ale aj spisovatelia, ktorí sa venujú výlučne alebo primárne eseji. Cynthia Ozicková (All The World Wants Jews Dead, r. 1974),  David Foster Wallace (A Supposedly Fun Thing I Will Never Do Again, r. 1997), alebo už spomínaný Philip Lapote (Against Joie de Vivre, r. 2008). Netreba taktiež zabudnúť na pomerne široké rozšírenie tohto žánru v odbore filozofie.

Odborné/kritické eseje

Ďalšia podoba eseje využíva jej úzke prepojenie s kritikou. kritiky sú odbornejšie ako eseje, ale keďže prezentujú názory autora podporené argumentmi a preskúmané vo svetle protiargumentov, aj takéto písanie môžeme považovať za esejistickú tvorbu. Tematicky sa texty dotýkajú rôznych odvetví. Od politiky až po jednotlivé druhy umenia. Medzi najznámejších kritických esejistov patrí napríklad Susan Sontagová (On Photography, r. 1977),  Arthur Danto (After the End of Art, r. 1998) či Walter Benjamin (Umelecké dielo v dobe mechanickej reprodukovateľnosti, r. 1936).

Druhy literárnej eseje

Okrem delenia podľa používaného jazyka sa esej rozdeľuje aj podľa formy, ktorú využíva. Je viacero kategorizácií líšiacich sa hlavne v počte kategórií do ktorých sa dané formy usporadúvajú. Tie sa od seba líšia len malinkými odtienkami. Hlavné, zastrešujúce pojmy kategórie sú však:13

a) Výkladová esej – podľa samotného názvu, takáto esej veci vysvetľuje. Je viac formálna a objektívna. Autor podáva informácie, ktoré objasnia čitateľovi preberanú tematiku.

b) Presvedčovacia – snaží sa presvedčiť čitateľa o vlastnej pravde. Často je písaná v druhej osobe ako zdôraznenie zaangažovanosti čitateľa do procesu presviedčania.

c) Naratívna – hovorí príbeh, často písaná v prvej osobe. Využíva napätie a dej, väčšinou je organizovaná chronologicky.

d) Deskriptívna – opisuje situáciu, miesto, predmet, spomienku. Využíva deskriptívny jazyk, snaží sa o emócie čitateľa, vytvorenie dojmu.

V rámci ohledávání široké problematiky filmových a audiovizuálních esejí, kterému se na stránkách 25fps věnujeme poslední rok, publikujeme na pokračování odbornou práci Tatiany Rusnákové, posluchačky Filmové a televizní fakulty Vysoké školy múzických umění v Bratislavě. Publikováno s laskavým svolením autorky.

RUSNÁKOVÁ, Tatiana. Filmová esej – Premýšľanie filmom. Teoretické základy (ročníková práce). Vysoká škola múzických umení, Filmová a televízna fakulta v Bratislave. Školiteľ: doc. Katarína Mišíková, PhD. Bratislava 2019. 50 stran.

Náhledový obrázek (c) ScreenSaverGallery